Kardinál Timothy Dolan z New Yorku vo Vatikáne

Tvorivá stratégia novej evanjelizácie – kardinál Timothy Dolan (17. Február 2012)

Ponúkam Vám preklad veľmi povzbudivej a oduševnenenenj reči newyorkského kardinála Dolana vo Vatikáne. Príhovor mal za prítomnosti sv. Otca a mnohých kardinálov. Na konci článku je aj krátka video-správa z Rome reports.

Svätý otec, kardinál Sodano, bratia v Kristovi,

nech je zvelebený Ježiš Kristus!

Je taká stará ako posledné Ježišovo poslanie „Choďte teda, učte všetky národy“, no zároveň taká čerstvá ako Božie slovo z dnešnej rannej omše...

Hovorím o posvätnej povinnosti evanjelizácie. Je „taká stará a taká nová“. Spôsob, čas a miesto evanjelizácie sa môžu zmeniť, no záväzok, ako aj odkaz a príklad ostáva nemenný: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky.“

Stretávame sa v hlavnom meste sveta, v ktorom evanjelizoval Peter a Pavol, v meste, odkiaľ nástupcovia sv. Petra vysielali evanjelizátorov hovoriť o spasiteľnej Osobe, posolstve a pozvaní, ktoré je v srdci evanjelizácie: cez Európu do „nového sveta“ v dobe zámorských objavov, a do Afriky a Ázie v posledných storočiach.

Stretávame sa pri bazilike, kde sa zápal pre evanjelizáciu ešte zväčšil počas Druhého vatikánskeho koncilu, a pri hrobke pápeža, vďaka ktorému sa udomácnilo slovné spojenie „nová evanjelizácia“.

Stretávame sa a sme vďační, že je tu s nami kňaz, ktorý sa k výzve novej evanjelizácie stavia ako ku každodennému odkazu.

Áno, stretávame sa tu ako misionári, ako evanjelizátori.

Vychádzame z učenia Druhého vatikánskeho koncilu, najmä z dokumentov Lumen gentium, Gaudium et spes, a Ad gentes, ktorý spresnil Cirkevné chápanie povinnosti evanjelizovať, a definoval celú Cirkev ako misionársku, čo znamená, že všetci kresťania sú vďaka krstu, sviatosti birmovania a Eucharistii evanjelizátormi.

Koncil najmä v dokumente Ad gentes potvrdil, že máme misionárov „z povolania“, vyslaných k ľuďom do oblastí, kde sa ešte nepočulo o Mene, vďaka ktorému sme spasení, no zároveň zdôraznil, že žiadny kresťan nie je oslobodený od povinnosti svedčiť o Ježišovi a sprostredkovávať jeho pozvanie ostatným vo svojom každodennom živote.

Misionárska činnosť sa preto stala ústrednou aktivitou každej farnosti, každého veriaceho.

Posun v misionárskom kontexte nenastal len z geografického hľadiska, ale tiež z teologického, pretože misionárska činnosť sa začala vzťahovať nie len na neveriacich, ale aj na veriacich, a niektorí začali uvažovať, či takéto rozšírenie chápania evanjelizácie neúmyselne neoslabilo dôraz misií „ad gentes“ (misií národom).

Blahoslavený Ján Pavol II. rozvinul toto nové chápanie pojmu „evanjelizácia“ a hovoril o „evanjelizačných kultúrach“, pretože spojitosť viery a kultúry nahradila vzťah medzi Cirkvou a štátom, ktorý prevládal pred Koncilom. Ján Pavol do tejto úlohy začlenil opätovnú evanjelizáciu kultúr, ktoré boli samy raz hnacím motorom evanjeliových hodnôt. Nová evanjelizácia sa stala výzvou realizovať Ježišove pozvanie k obráteniu sŕdc nie len smerom von, ale aj dovnútra, k veriacim a kultúram, v ktorých soľ evanjelia stratila chuť.

Misie preto nemajú putovať len do Novej Guiney, ale aj do New Yorku.

V 33. článku encykliky Redemptoris missio túto myšlienku rozvinul, používajúc pojmy „primárna evanjelizácia“ - kázanie o Ježišovi ľuďom v oblastiach, v ktorých ešte nepočuli o Jeho spasiteľnom posolstve; „nová evanjelizácia“ - oživovanie viery v kultúrach, kde viera oslabla; a „pastoračná činnosť“ - starostlivosť o praktizujúcich kresťanov.

Sme si samozrejme vedomí toho, že misie „ad gentes“ a nová evanjelizácia nestoja navzájom v protiklade. Ich vzťah nevnímame ako „buď - alebo“, ale skôr ako „aj - aj“. Nová evanjelizácia vytvára zanietených misionárov a ľudia v apoštoláte misií „ad gentes“ musia byť neustále nanovo evanjelizovaní.

Už v Novom zákone musel Pavol pripomínať generácii, ktorej zveril poslanie hlásať vieru všetkým národom sám Učiteľ pri nanebovstúpení, aby roznecovali Boží dar, ktorý je v nich, čo môžeme pokladať za jeden z prvých príkladov novej evanjelizácie.

A len nedávno v podnetnej synode v Afrike sme sa od bratov z oblastí, kde žiari ovocie misií „ad gentes“, dozvedeli, že už druhá alebo tretia generácia, ktorá prišla po evanjelizačnom zápale, by už potrebovala novú evanjelizáciu.

Uznávaný americký misionár a televízny evanjelizátor arcibiskup Fulton J. Sheen povedal: „Prvé slovo Pána, ktoré adresoval učeníkom, znelo ‚poďte!‘ a posledným bolo ‚choďte!‘ Nemôžeme ísť, ak sme k nemu najprv neprišli.“

Zásadnou výzvou misií „ad gentes“ ako aj novej evanjelizácie je v dnešnej dobe sekularizmus. Benedikt XVI. ho popisuje nasledovne:

Sekularizácia, ktorá sa v rôznych kultúrach prejavuje tak, že vnucuje svet a ľudstvo bez Boha, vniká do každej stránky života a vytvára mentalitu, v ktorej je Boh prakticky neprítomný v ľudských životoch a povedomí, či už celkovo alebo čiastočne. Sekularizácia nie je len vonkajšou hrozbou pre veriacich, no už nejaký čas je zreteľná aj v samotnom srdci Cirkvi. Hlboko narušuje kresťanskú vieru zvnútra, a následne aj životný štýl a každodenné správanie veriacich. Žijú vo svete, ktorý ich poznačuje, niekedy až podmieňuje, kultúrnymi obrazmi vštepujúcimi protikladné modely praktického popierania Boha: Boh už nie je potrebný, je zbytočné o ňom rozmýšľať a vracať sa k nemu. Prevládajúce hedonistické a konzumné myslenie okrem toho vo veriacich a kňazoch podporuje sklony k povrchnosti a sebectvu, ktoré škodia cirkevnému životu (Benedikt XVI., Príhovor Pápežskej rade pre kultúru, 8. 3. 2008).

Sekularizácia si vyžaduje tvorivú stratégiu evanjelizácie a teraz by som chcel načrtnúť sedem hlavných bodov takejto stratégie.

1. Keď ma brat kardinál štátny sekretár láskavo pozval hovoriť na tému „Ohlasovanie viery v dnešnej dobe, od misií ‚ad gentes‘ k novej evanjelizácii“, požiadal ma, aby som svoju prednášku orientoval v kontexte sekularizmu, pričom poznamenal, že moja rodná newyorská arcidiecéza je asi „hlavným mestom sekulárnej kultúry“.

Myslím, že môj priateľ kardinál Edwin O'Brien, ktorý v New Yorku vyrastal, bude súhlasiť, že i napriek jasným dôkazom názorného sekularizmu je New York zároveň veľmi nábožensky založeným mestom.

Aj medzi ľuďmi, ktorí sa väčšinou považujú za materialisticky založených, ako napríklad ľudia z médií, zábavného priemyslu, podnikatelia, politici, umelci či spisovatelia, sa tam nájde nepopierateľná otvorenosť náboženstvu.

Kardináli, ktorí slúžia Ježišovi a jeho všeobecnej Cirkvi v Rímskej kúrii si možno spomenú na vianočný príhovor pápeža Benedikta spred dvoch rokov, v ktorom chválil túto prirodzenú otvorenosť božím veciam, dokonca aj u ľudí, ktorí dávajú najavo svoj sekularizmus. Ako veriaci musíme mať v srdci aj agnostikov a ateistov. Keď hovoríme o novej evanjelizácii, takýchto ľudí to väčšinou zarazí. Nechcú, aby sa im zvestovalo evanjelium, nechcú sa zrieknuť slobody myslenia a vôle. No záležitosť Boha zostáva aktuálnou aj pre nich. Prvým krokom evanjelizácie je udržať toto hľadanie nažive. Musíme sa starať o to, aby ľudia neodložili otázku Boha bokom, ale aby ju videli ako zásadný životný otáznik. Musíme sa uistiť, že sú otvorení voči tejto otázke a voči túžbe skrytej v ich vnútri. Myslím, že aj dnes by mala Cirkev otvoriť určitú „chrámovú predsieň“, v ktorej by ľudia mohli čakať, kým by Boha spoznali a získali prístup k jeho tajomstvu.

Toto je môj prvý hlavný bod: s filozofmi a básnikmi veríme, že aj človek, ktorý sa hrdo hlási k ateizmu a odmieta náboženstvo, v sebe má nesporný náznak záujmu o niečo vyššie a uvedomuje si, že ľudstvo a stvorenie by bolo len bezútešnou hádankou, ak by neexistoval určitý stvoriteľ.

U nás doma je teraz populárny film Púť so známym hercom Martinom Sheenom. Možno ste ho už videli. Hrá smútiaceho otca, ktorému zomrel syn počas púte do Santiaga de Compostela v Španielsku. Otec sa vo svojom žiali rozhodne dokončiť túto púť namiesto svojho mŕtveho syna. Je zosobnením ateistu: je spokojný sám so sebou, odmieta Boha a náboženstvo, nazýva sa „bývalým katolíkom“, je cynický v otázkach viery... no predsa v sebe nedokáže poprieť neskrotný záujem o nadprirodzeno, smäd po niečom, alebo skôr po niekom, ktorý počas púte ešte rastie.

Áno. Ak si smiem požičať slová apoštolov adresované Ježišovi z evanjelia minulej nedele: „Všetci ťa hľadajú!“

Aj dnes...

2. druhá vec, čo chcem podotknúť je, že táto skutočnosť nás napĺňa neskutočnou dôverou a odvahou v posvätnej úlohe misií a novej evanjelizácie.

„Nebojte sa“ je vraj najčastejšie sa opakujúca výzva v Písme.

Dobrou správou, ktorá vyvstala po Druhom vatikánskom koncile bolo, že v Cirkvi zomrelo vystatovanie sa.

Zlou správou bolo, že zomrela aj sebadôvera.

Vo veci novej evanjelizácie sme presvedčení, sebaistí a odvážni, a to vďaka sile osoby, ktorá nás na misie vysiela, a ktorá je zhodou okolností druhou osobou Najsvätejšej Trojice, a ďalej vďaka pravdivosti posolstva a otvorenosti ľudí voči Božím veciam, dokonca aj medzi ateistami.

Sebaistí, áno! Vystatujúci sa, nikdy!

Nechvastáme sa a nie sme arogantní, pretože Cirkev sama potrebuje, aby ju niekto evanjelizoval, čo v exhortácii Evangelii nuntiandi učil pápež Pavol VI.

Stávame sa pokornými, lebo priznávame, že Nemo dat quod not habet (nemôžeš dať, čo nemáš), že Cirkev veľmi potrebuje vnútorné obrátenie, ktoré je v centre misijného povolania.

3. Treťou nevyhnutnou surovinou v recepte účinnej misionárskej činnosti je, že Boh neuhasí smäd ľudského srdca slovom, ale Osobou, ktorá sa volá Ježiš.

Nepriamo vyjadrené pozvanie v dekréte Missio ad gentes a nová evanjelizácia nie sú pozvaním k doktríne, ale k poznaniu, láske a službe. Nie k niečomu, ale k niekomu.

Keď svätý otec zaujal úrad nástupcu sv. Petra, pozval nás k priateľstvu s Ježišom. Takto vlastne definoval svätosť.

Presne tak, láska k Osobe. Základom našej viery je vzťah.

Ako píše sv. Augustín: Viera kresťanov je odtlačená z doktríny do srdca každého z ľudí, ktorí veria v tú istú vec. No to, čomu veria, je niečo iné ako viera, ktorou v to veria (O Trojici, XIII, 2.5)

4. Tu môžem prejsť k štvrtému bodu. Táto osoba, Ježiš, nám hovorí, že je Pravdou.

Naše poslanie má preto zmysel, náplň, a dvadsiate výročie Katechizmu, blížiace sa päťdesiate výročie Druhého vatikánskeho koncilu a pripravovaný Rok viery nám zverujú úlohu bojovať proti katechetickej negramotnosti.

Nová evanjelizácia je naliehavá, pretože sekularizácia často zadusila semeno viery, no toto udusenie bolo často ľahké, lebo veľa veriacich nemalo adekvátne vedomosti alebo chápanie múdrosti, krásy a spojitosti Pravdy.

Kardinál George Pell podotkol: „Nejde ani tak o to, že naši ľudia stratili vieru, ale skôr o to, že ju takmer vôbec nemali ani na začiatku. A ak ju aj mali, bola taká slabá, že o ňu ľahko prišli.“

Aj preto sa kardinál Avery Dulles dožaduje po novodobých apologétoch, ktorí by sa nevenovali jednotvárnym polemikám, ale Pravde s menom Ježiš.

Podobne aj blahoslavený John Newman pri nominácii na kardinála varoval pred nebezpečným liberalizmom v náboženstve: „... presvedčením, že v náboženstve neexistuje objektívna pravda, že v podstate nezáleží na tom, ku ktorej konfesii sa hlásime... Zjavené náboženstvo nie je pravdou, ale pocitom, citom...“

A keď nám Ježiš hovorí: „Ja som pravda,“ charakterizuje sa aj ako „cesta a život“.

Ježišova cesta sa nachádza v jeho Cirkvi a vedie cez ňu. Je svätou matkou, ktorá nám odovzdáva jeho život.

„Lebo čo by som o Ňom vedel bez nej?“ pýta sa De Lubac a hovorí o dôvernom stotožnení sa Ježiša so svojou Cirkvou.

Naše poslanie, nová evanjelizácia, má preto zásadný katechetický a cirkevný rozmer.

Núti nás to premýšľať o Cirkvi novým spôsobom, rozmýšľať o nej ako o misiách. Ako učil Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris missio, Cirkev nemá misie, ako keby misie boli len jednou z mnohých vecí, ktoré Cirkev robí. Nie, Cirkev rovná sa misie a každý z nás, ktorý považuje Ježiša za Pána a Spasiteľa, by mal sám seba hodnotiť na základe našej misie - efektivity.

Za posledných päťdesiat rokov od zvolania Druhého vatikánskeho koncilu sme videli Cirkev prejsť poslednými štádiami protireformácie a znovuobjaviť samú seba ako misionársku organizáciu. Na niektorých miestach to znamenalo znovuobjavenie Evanjelií. V oblastiach, ktoré už raz vieru prijali, sa uskutočnila ďalšia evanjelizácia, ktorá vyráža z plytkých vôd zachovania inštitúcií a, ako nám nariadil Ján Pavol II. v Novo millennio ineute, zaťahuje na hlbinu, aby niečo chytila.

V mnohých krajinách, ktoré sú zastúpené v tomto kolégiu, okolitá kultúra v minulosti Evanjelium šírila, no už tak nerobí. V takýchto podmienkach musí byť ohlasovanie Evanjelia -- úmyselné pozvanie vstúpiť do priateľstva s Pánom Ježišom-- v ústredí katolíckeho života všetkých našich ľudí. No za každých okolností nás Druhý vatikánsky koncil a dvaja veľkí pápeži, ktorí mu dali autoritatívny výklad, nabádajú, aby sme podnecovali našich ľudí považovať sa za misionárov a evanjelizátorov.

5. Keď som bol bohoslovcom na North American College tu v Ríme, všetkých prvákov z rímskych teologických univerzít pozvali na omšu do Baziliky sv. Petra, celebrovanú prefektom Kongregácie pre klérus, kardinálom Johnom Wrightom.

Predpokladali sme, že bude mať intelektuálne náročnú kázeň. Začal však prosbou: „Bohoslovci, urobte mne a Cirkvi jednu láskavosť. Keď prechádzate rímskymi ulicami, usmievajte sa!“

Piatym bodom je teda pravidlo: misionár a evanjelizátor musí byť človek radostný.

„Radosť je spoľahlivý znak Božej prítomnosti,“ tvrdí Leon Bloy.

Keď som sa stal newyorským arcibiskupom, jeden kňaz mi povedal: „Keď chodíte po Manhattane, radšej sa neusmievajte, lebo vás zatknú!“

Jeden muž zomierajúci na AIDS v Hospici Gift of Peace, spravovanom Misionármi lásky vo washingtonskej arcidiecéze kardinála Donalda Wuerla, požiadal o sviatosť krstu. Keď ho kňaz požiadal o vyznanie viery, umierajúci zašepkal: „Viem len, že som nešťastný a tieto sestry sú veľmi šťastné, aj keď im nadávam a pľujem na ne. Včera som sa ich konečne opýtal, prečo sú také šťastné. Odpovedali: Ježiš. Chcem tohto Ježiša, aby som konečne mohol byť šťastný.“

Ozajstný skutok viery.

Nová evanjelizácia sa uskutočňuje s úsmevom a nie so zamračenou tvárou.

Misie „ad gentes“ v skratke znamenajú povedať „áno“ všetkému, čo je v ľudskej osobe mravné, dobré, pravdivé, krásne a ušľachtilé.

Byť v Cirkvi znamená hovoriť „áno“!

6. Predposledný bod novej evanjelizácie sa týka lásky.

Prednedávnom požiadali nášho brata Johna Thomasa Kattrukudiyila, biskupa itanagarskej diecézy v severovýchodnom cípe Indie, aby vysvetlil obrovský nárast počtu členov Cirkvi vo svojej diecéze, ktorá každý rok naberie vyše 10.000 dospelých.

„Pretože Boha prezentujeme ako milujúceho otca a pretože ľudia vidia, ako ich Cirkev miluje,“ odpovedal.

„Nie je to nejaká hmlistá láska, ale láska stelesnená v úžasných školách pre všetky deti, v ambulanciách pre chorých, v domovoch pre starých, v strediskách pre siroty a v jedle pre hladných.“

V New Yorku sa obmäkčí srdce aj toho najtvrdšieho ateistu, keď navštívi jednu z našich katolíckych škôl v chudobných štvrtiach. Keď sa jeden z našich sponzorov, ktorý sa považuje za agnostika, opýtal sestry Michelle, prečo v takom vysokom veku a s boľavou artritídou stále slúži v jednej z týchto problémových no úspešných školách, odpovedala: „Pretože Boh ma miluje a ja milujem jeho a chcem, aby deti objavili takúto lásku.“

7. Radosť, láska, a posledným bodom je (vopred sa ospravedlňujem) krv.

Zajtra si dvadsaťdva z nás vypočuje slová, ktoré väčšina z vás už raz počula:

„Na slávu Božiu a na česť apoštolského stolca prijmi tento červený biret, znak dôstojnosti kardinála, a vedz, že musíš byť pripravený počínať si statočne, aj za cenu preliatia vlastnej krvi, v záujme rastu kresťanskej viery, mieru a pokoja Božieho ľudu, a slobody a šírenia Svätej Rímskej cirkvi.“

Svätý otec, mohli by ste prosím pri odovzdávaní biretu vynechať pasáž „aj za cenu preliatia vlastnej krvi“?

Samozrejme, že nie! Sme len „šarlátové audiovizuálne pomôcky“ pre všetkých bratov a sestry, ktorí sú takisto povolaní byť pripravení trpieť a zomrieť pre Ježiša.

Pápež Pavol VI. múdro poukázal na to, že dnešní ľudia sa naučia viac zo „svedectva než zo slov“, a najvyšším svedectvom je mučeníctvo.

Je smutné, že v dnešnej dobe máme mučeníkov tak veľa.

Ďakujeme vám, Svätý otec, že ste nám tak často pripomínali tých, ktorí sú dnes po celom svete prenasledovaní pre vieru.

Ďakujem vám, kardinál Koch, že ste zvolali Cirkev na každoročný „deň solidarity“ s tými, ktorí sú prenasledovaní pre Evanjelium, a že ste pozvali našich ekumenických partnerov a predstaviteľov ďalších náboženstiev k „ekumenizmu mučeníctva“.

Plačeme za dnešných mučeníkov, milujeme ich, modlíme sa s nimi a za nich, rázne sa ich zastávame a zároveň sme na nich veľmi hrdí, chválime sa nimi a rozhlasujeme do sveta ich najvyššie svedectvo.

Zažíhajú oheň misií „ad genetes“ a novej evanjelizácie.

Jeden mladík mi v New Yorku povedal, že sa vrátil ku katolíckej viere svojho detstva, aj keď ju na strednej škole zahodil. Jeho obrátenie sa odohralo po tom, ako si prečítal knihu The Monks of Tibhirine (Tibhirinskí mnísi) o cisterciánoch umučených v Alžírsku pred pätnástimi rokmi, a pozrel francúzsky filmDes Hommes et des dieux (O bohoch a ľuďoch), ktorý bol o nich natočený.

Tertulián by nebol prekvapený.

Ďakujem vám, Svätý otec a drahí bratia, za trpezlivosť s mojou jednoduchou taliančinou. Keď ma kardinál Bertone požiadal, aby som príhovor predniesol v taliančine, obával som sa, pretože po taliansky hovorím ako dieťa.

No potom som si spomenul na slová môjho farára z doby, keď som bol novovysväteným kňazom, ktoré mi povedal, keď som odchádzal do školy učiť šesťročné deti náboženstvo: „Teraz sa uvidí, či si prenikol do teológie a či vieš rozprávať o viere ako dieťa.“

A možno práve tu bude dobré skončiť: o večnej pravde, kráse a jednoduchosti Ježiša a jeho Cirkvi sa musíme naučiť rozprávať ako deti.

Sia lodato Gesu Cristo!

Preklad Rastislav Dluhý, Mária Fileková

http://www.romereports.com/palio/cardinal-timothy-dolan-brings-excitement-on-new-evangelization-to-vatican-english-6089.html