Preklad článku Vdp. Roberta Barrona

Yves Congar a význam Druhého vatikánskeho koncilu

Jedna z teologicky najfascinujúcejších a zároveň najzábavnejších kníh, ktoré som v poslednej dobe čítal, je My Journal of the Council (Môj denník z Druhého vatikánskeho koncilu) od Yvesa Congara. Starší katolíci spoznajú toto meno, ale myslím, že väčšina katolíkov mladších ako päťdesiat rokov vôbec nevie o obrovskom Congarovom prínose. Yves Congar bol dominikánskym kňazom a jednoznačne jedným z troch alebo štyroch najvýznamnejších katolíckych teológov dvadsiateho storočia. Po rušnej intelektuálnej kariére, počas ktorej bol striedavo oslavovaný, očierňovaný, vyhnaný a umlčaný, sa vo veku 58 rokov dostal ako peritus, čiže teologický odborník, na Druhý vatikánsky koncil. Podľa mnohých názorov bol najvplyvnejším teológom Koncilu a významne prispel k dokumentom o Cirkvi, ekumenizme, zjavení a cirkevných vzťahoch s moderným svetom.

Počas celého priebehu koncilu od októbra 1962 do decembra 1965 si Congar dôsledne viedol denník, ktorý nezahrňuje len detailné opisy zásahov rôznych biskupov či kardinálov, ale tiež veľmi vnímavé, ba až lišiacke, komentáre o kľúčových osobnostiach a hlavných teologických prúdoch koncilu. Keď som denník čítal, niekoľkokrát som sa zasmial nad Congarovými sarkastickými hodnoteniami niektorých aktérov: „suchár“, „zbytočný“, „príliš ukecaný“. No čitateľ si najviac všimne, ak môžem použiť toto často používané a vágne slovné spojenie, „duch koncilu“, pod čím myslím kľúčové myšlienky a prístupy, ktoré našli miesto v diskusiách, debatách a textoch Druhého vatikánskeho koncilu. Na stránkach Congarovho denníka znova a znova počujeme o Cirkvi, ktorá by sa mala viac opierať o Sväté písmo a mala byť otvorenejšia voči Božiemu slovu, o nebezpečenstvách klerikálneho triumfalizmu, o všeobecnom povolaní k svätosti, o liturgii, ktorá prebúdza aktívnu účasť veriacich, potrebe, aby sa Cirkev angažovala v modernom svete, atď. Congar sa zúčastňoval na nespočetných stretnutiach, zapájal sa do nekonečných rozhovorov s biskupmi a teológmi a neúnavne šíril tieto myšlienky a trvalé výsledky Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré dnes považujeme za samozrejmé.

Tento prúd viedol Congar a jeho hlavnými oponentmi boli arcibiskup Pericle Felice a kardinál Alfredo Ottaviani, strážci tradičnej akademickej podoby katolicizmu. Jeho najdôležitejšími spojencami boli „progresívni“ pátri kardinál Frings z Kolína a arcibiskup Wojtyla z Krakówa ako aj ďalší periti Karl Rahner, Edward Schillebeeckx, Henri de Lubac, Hans Kung a mladý nemecký teológ Joseph Ratzinger. Na stránkach Congarovho denníka všetky tieto osobnosti a tento výnimočný čas ožívajú. Ale aj keď som bol pri čítaní v eufórii, myslel som na rozdelenia, ktoré mali neskôr trápiť túto víťaznú skupinu. Arcibiskup Wojtyla sa samozrejme neskôr stal pápežom Jánom Pavlom II. a Josepha Ratzingera (neskôr pápeža Benedikta XVI.) vymenoval za hlavného poradcu pre náuku viery. Ján Pavol ďalej vymenoval de Lubaca a samotného Congara za kardinálov, ale keď sa kriticky skúmali práce Kunga a Schillebeeckxa, predsedal týmto šetreniam. Prečo sa po koncile objavili tieto rozpory?

Ak si chceme vytvoriť obraz o rozdelení víťaznej strany, môžeme sa pozrieť na začiatky teologického časopisu Communio. Tesne po Koncile triumfálne progresívne krídlo vytvorilo medzinárodný časopis s názvom Concilium, ktorého cieľom bolo udržiavať ducha zhromaždenia, ktoré v Cirkvi podnietilo takú pozitívnu zmenu. Vo vedení časopisu Concilium boli Rahner, Kung, Schillebeeckx, de Lubac, Congar, Hans Urs von Balthasar, Ratzinger a mnohí ďalší. No už po pár rokoch sa tri osobnosti, Balthasar, de Lubac a Ratzinger, rozhodli oddeliť od časopisu Concilium a založili si vlastný. Dôvody, ktoré uviedli, ozrejmujú veľa vecí. V prvom rade vyhlásili, že výbor chcel popri biskupoch vystupovať ako druhé magistérium, čiže oficiálna učiteľská autorita. Teológovia určite majú kľúčové miesto pri chápaní a rozvíjaní náuky viery, ale nemôžu nahradiť biskupskú zodpovednosť uchovávania a vyučovania apoštolskej viery. Po druhé,vedenie Concilia chcelo zvolať III. vatikánsky koncil v čase, keď atrament dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu ešte ani nezaschol. Chceli tak využiť progresívnu hybnú silu Druhého vatikánskeho koncilu na celú sériu reforiem: vysviacky žien, pozastavenie kňazského celibátu, radikálne reformy cirkevnej sexuálnej etiky, atď., ktoré vôbec nevychádzali z textov Koncilu. Tretím a snáď najdôležitejším dôvodom, prečo Balthasar, Ratzinger a de Lubac kritizovali Concilium, bolo rozhodnutie výboru časopisu šíriť ducha koncilu. Koncily sú podľa ich slov v cirkevnom živote niekedy nevyhnutné, ale sú tiež nebezpečné, pretože predstavujú chvíle, kedy Cirkev pochybuje a zastavuje sa, aby vyriešila nejaký ústredný problém alebo polemiku. Hneď si spomenieme na Niceu a Chalcedon, ktoré sa venovali zásadným otázkam v kristológii, alebo na Trident, ktorý zápasil s výzvou reformácie. Koncily sú dobré a potrebné, ale Cirkev ich podľa tejto trojice uzatvára s úľavou a vracia sa k svojej hlavnej práci. "Udržiavanie ducha koncilu", dodali, by bolo ekvivalentom Cirkvi v trvalom stave napätia a nerozhodnosti.

Kung, Schillebeeckx, Rahner, Ratzinger, Congar, de Lubac a Wojtyla boli všetci hrdými „mužmi Koncilu“. Úporne bojovali za ideály, ktoré som spomínal. No v ďalších rokoch sa vydali odlišnými smermi. Teraz, keď sa blížime k päťdesiatemu výročiu otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu, sa nad týmto príbehom stále oplatí uvažovať.

Zdroj: www.wordonfire.org

Preklad Mária Fileková a redemptoristi Bratislava