Je Veľký týždeň , ale hádam veselá príhoda nikoho nepohorší ani tieto dni.

O nás ženách zo severného českomoravského pomedzia sa síce hovorí, že sa babám z jižní Moravy nemôžeme vyrovnať, lebo tie robia gruntovanie každú sobotu a kde nechodí polievacie auto, ešte dnes sa aj ulice zametajú. Nuž u nás na severe sa to robilo aspoň pred sviatkami, ale čo sa týka interiéru, žiadna sa nedala zahanbiť. Kde ešte mali, vydrhnutá drevená dlážka do biela, vyčistené okná, opraté záclony....tak ako v každej poriadnej dedine na Slovensku.

No a po príprave jedál, ktoré sa ukladajú dnes do mrazákov, ale kto nemá, musí stačiť dobrá komora, sa  obyvák alebo kuchyňa  „vyčančí“. A do stredy, lebo od Zeleného štvrtka sa chodí na obrady. Len kysnuté pečivo, buchty a Pascha sa robia čerstvé. To vyčančanie znanemá  košík, kam sa dajú deťmi vyrobené kuriatka, kraslice, také trojcentimetrové žitko no a na stred stola váza s bahniatkami, ktoré tam volajú kočičky  alebo bamburátká.  Do druhého košíka sa dá iba čistý vyšívaný obrus a tam sa potom dajú jedlá,  s ktorými sa pôjde v nedeľu na prvú svätú omšu posvätiť.

Nuž a mám šťastie, že s takouto ženičkou, krajankou od Šumperka som sa stretla aj tu, priamo v dome. Ja som sa rozhodla toho roku využiť ponúknutý pobyt  v Charitnom dome, nuž som tetičke  Zajíců  pomohla vyčančať. Bola streda večer, ostalo nám už len dať na poriadok kvetinky  a skontrolovať potraviny.

Popíjame  kávu, niekto dole zvoní. Zuza. Vraj nám chce ísť povinšovať.  „Šak teda príndi, ale krome kávy ništ nedostaneš, šecko je pripravené na svátky.“

Neviem, ako je možné, že nebolo počuť, že Zuza nie je sama. Za dverami sa ako organové píšťaly vynorili vnúčence od dvoch do šesť rokov. Vleteli rovno do chodby, kde sme včera linoleum ešte leštili. „A vyzút, hé?“- skríkla teta od Zajíců , ale Zuza, ich stará mama, ich akosi do toho nepovzbudzovala. Ani do veršíkov sa tí malí nemali, skôr ich zaujímala zbierka porcelánových anjelikov, klavír a našušorené originál folklórne vankúše. Skoky na gauč boli atletické. Váza s bamburátkami to vydržala, ale zo štyroch kraslíc ostal tak materiál na mozaiku. Zajíců menila farbu na kriedový odtieň a potom do zelena. U mňa to išlo skôr do červených tónov.

Kávu Zuzka nechcela, že sa nepatrí takto večer. Ale že či nemáme niečo pre decká. Ja som mala vrecko kyslých cukríkov značky Bon-Pari a to bolo všetko. Idem preč, hostí som nečakala.  A tete stúpal hlas po terciách: „Co? Postit by sa včul mjeli, mali príst na pondelok šibat, na to mám nachystané, ale včul né, moja drahá!  Ale ked ty ich ani nevíš naučit, že sa v cizí chalupje majú vyzut!“

No a boli v sebe. Len-len sa dohodli, že sa hádat nebudú, šak už sú po spovjedzi. Nuž tak Zuzka s deťmi s dobrým úmyslom a žobráckou nádielkou dom opustili. Bolo mi ľúto- ale ktože mal vedieť?

„Ach, a co včul? Já sama nevládzem, ty si ideš po svjete, já už ledva stihnem napéct a podívaj, jakú drevárničku mi tu nechali...na gauči plno písku,na linoleje čmúhy....a mna príde aj pán farár vyšibat a co mu povím?“

"Tetička, dve veci. Že tu boli deti a Kristus Pán povedal: „Nechajte maličkých prístˇ ku mne“. Že tu teda boli deti- a však nemusíte povedať, kedy...."