Svedectvo 30-ročnej Anny: Upäto som trvala na tom, že keď sa o všetko nepostarám sama, nikto mi nepomôže, pretože môj život je len v mojich rukách (. ..)

Kedysi som si myslela, že Boh je výmysel, viera posledná vec, ktorá by mi pomohla s problémami a v boji s každodennými ťažkosťami. Problémy sa v mojom živote hromadili , čo spôsobilo, že som sa začala chytať všetkých možností v boji proti malomyseľnosti a beznádeji. Nič mi však dlhšiu dobu nepomáhalo.. Stále viac ma sprevádzal  pocit skleslosti a depresie . Musela som ísť k lekárovi, antipsychotiká mi nepomáhali, hoci som ich užívala po dobu dvoch rokov.  Napriek tomu, že stále viac a viac som sa nemohla  vyrovnať so svojím životom, trvala som na tom, že keď  sa o všetko nepostarám ja sama, naozaj nikto mi nemôže pomôcť, pretože môj život je len v mojich rukách. Prišli prvé myšlienky na samovraždu. Začala som s priateľmi pravidelne navštevovať techno diskotéky. Tam som začala s alkoholom, tam som mala prvé skúsenosti s „ trávou „. Neskôr prišli  drogy  tvrdšie. Po nejakej dobe som sa presťahovala do hlavného mesta, kde mi bolo tiež veľmi ťažko. Tam som sa dostala  do spoločnosti fajčiarov, tí ma priviedli aj do tejto závislosti. Veľmi silno na mňa doliehala samota. Veľmi mi začal chýbať niekto iný, niekto, s kým by som mohla prežiť ďalší svoj život. Všetko ma ťahalo ku dnu. Depresia, závislosti, deštruktívne vzťahy, obrovská bolesť duše- trvalo to  dvanásť rokov.

 V určitom okamihu som bola už tak vyčerpaná depresiou, že sa mi nechcelo ráno vstávať z postele, nechcelo sa mi chodiť do práce,  spávala som s nožom pod vankúšom, užívala každý deň silné antipsychotiká. Vtedy mi priateľ, ktorý vedel o mojom probléme, povedal, aby som sa pokúsila ísť na omšu s modlitbami za uzdravenie. Vedela som, že už nemám čo stratiť a tak som sa rozhodla zariskovať a ísť na omšu. Počas omše som sa zrazu cítila voľnejšie, ľahšie, pocítila som v sebe optimizmus, ale inak sa nič zvláštneho nestalo. Ale tá iskrička nádeje, ktorú som zažila bola taká veľká, že som začala na omšu chodiť pravidelne. Tu začal proces môjho uzdravenia, ktorý pokračuje doteraz. Ľahšie som zvládala každodenné ťažkosti, zmenil sa môj prístup k životu. Pochopila som, že kríž je súčasťou života, že je potrebné ho niesť s odvahou, ale na tejto ceste už nie som sama. Boh mi poslal do cesty iných priateľov. Starí ma doteraz ťahali dole,  teraz  ma noví  motivovali, aby som sa snažila robiť dobre. Veľmi silno začal Boh so mnou hovoriť cez modlitbu príhovoru, kedy ma hlboko oslovili slová: "Neboj sa! Neboj sa! "Tieto slová boli v  centre môjho srdca! Boh vedel, že mojim najväčším problémom je strach. Potom som si všímala, ako v mojom živote pracuje Boh. Po štyroch mesiacoch mojej konverzie k Bohu poslal  mi do cesty muža, ktorý je tým najlepším mužom. Teraz viem, že návrat k Bohu ma uzdravil a začala som vnímať jeho dary.  Štyri mesiace som zápasila s nezamestnanosťou a Boh aj teraz počúval moje modlitby. Ale najúžasnejšie bolo, že   som už nikdy nezažila podobné úzkosti, aj keď som sa dostala do ťažkej finančnej krízy.  Ale teraz po svojom obrátení, aj keď som stratila prácu, vnímala som všetko úplne inakšie. Bola som pokojnejšia, cítila som, že sa nemusím báť, pretože Boh sa iste o mňa postará a dá mi prácu, ktorú budem mať rada. Za krátku chvíľu som mala dve zamestnania, z ktorých som si jedno mohla vybrať. Ale najväčšia zmena bola v mojom srdci. Úplne sa zmenil môj postoj k ostatným ľuďom. Moje záchvaty hnevu v minulosti zmizli, dokázala som odpustiť, pomáhať druhým, začala som byť citlivá , dokázala som sa podeliť s druhými. A aj keď prichádzajú znechutenia a pochybnosti, viem, že Ježiš je so mnou aj v najtemnejšom údolí a bezpečne ma nesie cez všetky tmy v mojom živote.

Chváľte Pána!