"Kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?" - 28. 1. 2017

Včera som otvoril tému, ktorá je pre duševný rozvoj človeka neskutočne dôležitá. Ide o vyjdenie zo zahľadenosti do seba a zameranie sa na niečo, čo presahuje moje ja. Človek rastie, keď sa otvára pre druhého a stará sa o jeho pohodlie, priľnie k novým skupinám, novým ideám a novým ambíciám, vzďaľuje sa veľmi chytľavej bezprostrednosti tela a egocentrizmu”. Teda naberá odvahu vyjsť zo seba a prejsť cez rozbúrené more na druhú stranu, ktorú nepozná a je vzdialená. Je to riziko, ale bez ktorého nedokáže naplno rozvinúť svoju osobnosť. Úryvok z Evanjelia začína práve touto výzvou: “Prejdime na druhý breh.” Je potrebná odvaha zanechať pokojné brehy pevniny a nastúpiť na loďku, ktorá sa zmieta na vlnách mora. Prekročiť hranicu pohodlnosti a s odvahou čeliť rizikám a otáznikom, ktoré život viery prinesie. Preto aj Kristus, keď hľadí na ustráchaných učeníkov, sa ich pýta: “Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?” Ona je tým aspektom, ktorá znova dvíha človeka z prachu strachu k odvahe prekonávať samého seba a prijať výzvy života k dosiahnutiu svojho cieľa. Osobne som si v dnešných dňoch uvedomil dve skutočnosti. Buď sa uzatvárame do seba. Žijeme si ten svoj vnútorný svet samy pre seba. Niečo, čo je v nás, čo je tým bezpečným brehom. Alebo vyjdeme zo seba, ale keď vykročíme na more, hneď sa zdvihne búrka rozhorčenia. Napríklad, keď ochraňujeme s horlivosťou v mene presvedčenia a viery tieto prijaté názory. A my tejto búrke podľahneme, nechávame sa unášať vášňou sveta. Vtedy akoby nás Kristus ponechával samých na seba, akoby si v tom okamihu pospal. Vtedy sa pýtame: “Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?” a on po jeho prebudení nám dáva otázku: “Ešte stále nemáte vieru?” S vierou vykročme zo seba, ale súčasne sa nenechajme rozhodiť náladou rozhorčenia tohto sveta. Kristove posolstvo vzbudzuje v tomto svete rozdelenie, ale tomu, kto uverí prináša vnútorný pokoj.