"Boli ako ovce bez pastiera" - 4. 2. 2017

Pán Ježiš hovorí svojim apoštolom, a zároveň spolupracovníkom: Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto . Zoči voči zástupom, ktoré zovšadiaľ prichádzajú k Ježišovi, aby počuli jeho poučenie a zakusovali jeho milosrdenstvo – táto výzva utiahnuť sa do ústrania môže vyzerať ako egoistická chuť utiecť od ľudských prosieb a potrieb. Ale tak tomu nie je. V tom ústraní človek môže byť sám, ale nemusí byť osamotený. „Sám“ a „osamotený“ nie je to isté. Pretože samota to je prázdnota. Ale človek činu, vyzvaný odísť do ústrania – nestáva sa prázdnym. Apoštoli sa uťahujú do ústrania v Kristovej spoločnosti. Človek v ústraní sa môže naplniť Bohom, s ktorým obcuje a rozpráva sa. Robiac tak veľa pre druhých – nechže sa ten človek zamyslí aj nad tým, čo neurobil pre samého seba; či venujúc sa vonkajším veciam zástupu – nezanedbal vlastný vnútorný život. Veď najdôležitejšie veci pre nás sa odohrávajú v nás, a nie mimo nás. Býva aj tak, že človek si uvedomuje zanedbávania vo vlastnom vnútornom živote – a vtedy usilovné venovanie sa vonkajším veciam plní rolu akoby narkotika, ktoré utišuje výčitky svedomia. Možno povedať: sú dva životy – jeden v nás, druhý – mimo nás; ide o to, aby sme ich dali do súladu; aby starajúc o jeden – neutrpel druhý. Takejto reflexii má slúžiť napr. pôstna obnova. Ale či kvôli takýmto chvíľam utiahnutia sa do ústrania nezmenší sa naša užitočnosť pre blížnych? Nie, pretože chvíle v ústraní sú tiež užitočné pre druhých. Keď som sám, môžem byť naplnený nielen Bohom, ale aj ľuďmi, ku ktorým sa mám vydať a ich vecami, ktorým budem môcť lepšie slúžiť. Neraz sa treba navonok vzdialiť od tých ľudí, aby sme ich videli z lepšej perspektívy, aby sme ich lepšie ocenili, aby sme si premysleli svoj vzťah k nim a svoje povinnosti voči nim. Ostatne, čokoľvek by som chcel ľuďom dať – tak nie ja dávam, ale Boh skrze mňa; preto sa musím s Bohom stretávať osamote, aby som od neho načerpal svetlo a silu, ktorými chcem obdarovávať iných. Čím lepšie človek počúva v hĺbke – tým lepšie počuje to, čo znie okolo neho (D. Hammarskjöld).