Farnosť Banská Bystrica-Katedrála sv. Františka Xaverského

ŠKOLA VIERY vo farnosti BB-Katedrála - 7. katechéza

2013-06-17T13:28:18Z

V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?" Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?" On im povedal: „A čo?" Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli."

On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!" Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?" A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi." Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

(Lukáš 24,13-35)

Sú to len dva týždne, čo sme počúvali tento text. Bolo to na Veľkonočnú nedeľu večer a potom v priebehu veľkonočnej oktávy, presnejšie v stredu.

Udalosť, ako nám ju zachytáva sv. Lukáš evanjelista, je obrazom nielen Ježišových učeníkov, ale aj nás, ľudí 21. storočia. Aj my máme svoje predstavy o kresťanstve, o Ježišovi Kristovi, o tom, ako by mal, či nemal zasahovať do dejín ľudstva, či do našich vlastných, osobných dejín. Veď aj my neraz povieme alebo si to aspoň pomyslíme (a neraz aj so smútkom – ako „emauzskí“): Ja som dúfal, že ma zachráni, že mi pomôže, že vypočuje moje modlitby, ale nič... Môj problém je stále tu a stále väčší a ťažší... A nič sa nestalo, žiadny zázrak, ba ani len obyčajný viditeľný zásah. Má teda ešte zmysel veriť?!

Čítali sme, že Ježiš sa k smutným emauzským pripojil a rozprával sa s nimi. Viedol ich otázkami k tomu, aby vedeli vypovedať a pomenovať príčinu svojho smútku, svojej bolesti. A oni ako príčinu svojej bolesti pomenujú sklamanie: ...my sme dúfali, že on vykúpi Izrael... A zrejme mali aj svoju predstavu o tom, ako to asi urobí. A nič. Už je tretí deň odvtedy ako ho ukrižovali. Ich sklamanie a smútok sú také veľké, že ani svedectvo žien, ktoré našli prázdny hrob, ba ani to, že videli anjelov, ktorí ženám hovorili o tom, že Ježiš žije, ich nepresvedčili a nevytrhli z ich bolesti.

Ich viera dostala zrejme tvrdý a dosť presný zásah. Ježiš im chce pomôcť vieru posilniť, postaviť „na nohy“. Preto im začne postupne vysvetľovať, ako sa na Mesiášovi malo všetko naplniť to, čo písali Mojžiš a proroci.

Viera je dar. To bez pochyby. Ale dar, ktorý nie je hotový. My tento dar musíme pestovať, živiť, my mu musíme umožniť prísun potrebných „živín“. A tieto živiny viery dostávame z dvoch prameňov: rozum a cit.

Cez rozum, cez poznávanie získavame jednotlivé pravdy, poznanie o tom, kto je Boh, kto som ja, ako ma Boh nekonečne miluje a čo všetko urobil a stále robí pre mňa, aby ma priviedol k sebe. Rozumom spoznávam to, čo mi Boh hovorí vo svojom slove, najmä v evanjeliách. Ale aj to, čo mi hovorí cez učiteľský úrad Cirkvi, ktorú Ježiš postavil ako viditeľnú istotu, zakotvenú na Skale.

Tu by som rád urobil jednu vsuvku. Môj priateľ – kňaz sa u mňa zastavil pred dvoma dňami a s hrôzou mi hovoril, že veľa veriacich, aj takých, ktorí aktívne pomáhajú vo farnosti a patria k tým, ktorí majú aj patričné náboženské vedomosti, veria v akési írske proroctvo. Ja ho osobne nepoznám. No hovorí sa v ňom vraj o tom, že Benedikt XVI. bol posledným pravým pápežom a František je vraj na rozvrátenie Cirkvi. Dôvod? Lebo vraj vnáša do pápežstva ľudskosť a robí inak ako robili jeho predchodcovia. Pričom – myslím, že je to jasné každému súcnemu človekovi – aj predošlí pápeži hovorili o ľudskosti a boli ľudskí.

Je pre mňa záhadou, čo je to v nás, slovenských kresťanoch katolíkoch, že žijeme radšej pod tlakom? Akoby sme sa nechceli pustiť starozákonnej predstavy Boha, ktorý je prísny, dáva príkazy a zákazy a trestá ich nedodržiavanie. Prečo nám je tak ťažko poznávať vo Vzkriesenom Ježišovi Kristovi Boha, ktorý nevyčíta a jediný jeho príkaz je láska? O to viac, ak nám on sám ukazuje, ako milovať...?

Prosím všetkých, ktorí veria viac rôznym proroctvám ako Kristovi, ktorý hovorí v Evanjeliu a v Cirkvi cez Petra, ktorý je Skala, Istota, zamyslieť sa nad týmto: Prečo nechcem veriť v Boha, ktorý mi ponúka lásku?

Rozum mi hovorí aj o tom, že v Cirkvi sú prostriedky – sviatosti, ktoré mi majú pomáhať na tejto ceste Božej lásky. Zároveň mi rozum ukazuje, že sú tu skutočnosti, ktoré síce nie som schopný pochopiť prirodzeným rozumom. Napríklad sviatosti. Ale na základe svedectva samotného Ježiša, ktorý ich ustanovil a ktorému dôverujem, že to, čo hovorí, je pravda, prijímam tieto tajomstvá. Aj preto, že rozumu neprotirečia. Bez rozumu, teda bez rozmýšľania, uvažovania, by moja viera bola len veľmi chabá. Mohli by sme ju označiť detská – na základe autority niekoho, kto mi o tom hovorí. Ale takáto detská viera nemá životnosť. Pri svojom intelektuálnom raste ju zanechávame ako niečo zbytočné. Tak ako pri svojom fyzickom raste prestaneme raz nosiť detské papučky.

Viera, ktorá je však postavená len na rozume, má tiež svojho nepriateľa. Je ním pochybnosť, ktorá vzniká vtedy, keď niečomu prestanem rozumieť. Pričom to neznamená, že ide o nezmyselnosť nejakej pravdy. Môže to byť moja obmedzenosť pochopiť ju, alebo ju pochopiť, či vidieť z iného uhla pohľadu. A tu sa k slovu dostáva druhý prameň, ktorý je rovnako dôležitý ako rozum. Cit. Aj keď by možno niekto povedal, že city nemajú s vierou nič spoločné, nie je to tak. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že ak chcem veriť správne, city musím potlačiť. Ale to by bola taká istá tragédia, ako keby som chcel tvrdiť, že viera sa nedá stavať na rozume. Ak mi raz Boh dal nielen rozum a slobodnú vôľu, ale aj iné dary – a medzi nimi aj cit, tak asi nie náhodou. Aj cit (alebo city) majú svoje rozhodujúce miesto pri živení mojej viery. Aké? – vráťme sa k emauzským učeníkom.

Ich radosť, ktorú určite prežívali – a nie malú – z toho, že začali rozumieť Písmu, ktoré im Ježiš vysvetľoval, ich viedla k tomu, aby ho zdržali na noc. A Ježiš – ako vieme – neodmietol. Najmä preto, že im chcel dať pocítiť a zažiť novú skúsenosť viery. Keď vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho, zrazu vedeli, koľká bije. Spoznali ho. A to bol Ježišov cieľ. Už im nebolo treba viac dôkazov o tom, že naozaj žije. Zmizol im. A oni si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?" A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema.

Či nám nehorelo srdce? Prežívali teda nadšenie, ich city boli v plných otáčkach. Teda rozum a city patria k sebe. Musia sa navzájom podporovať. Čím viac spoznávam, tým viac sa teším zo získaného poznania. A čím viac sa teším, tým viac ma to ťahá spoznávať ešte viac. A nové poznanie mi prináša ešte väčšiu radosť.

Táto súčinnosť rozumu a citov sa týka aj našej viery. To, čo napríklad nie som schopný pochopiť rozumom, ešte nenabúra moju vieru, lebo mi v tom pomáhajú city, ktoré mi dávajú odvahu prijať aj to, čomu nerozumiem. Ale viem, že Boh, ktorý mi dáva napríklad samého seba v Eucharistii, ma miluje a nikdy by ma neoklamal. Ak On sám hovorí, že je prítomný v kúsku chleba, nie rozum, ale cit lásky a dôvery voči nemu mi dáva silu veriť, že je to tak. A rozumu sa neprieči to, aby pripustil, že ten, ktorý miluje, si dokáže nájsť spôsob na prejavenie lásky.

U emauzských sme teda mohli vidieť, ako postupne rástla ich viera. Najprv vďaka rozumu novým pochopením Písma, ktoré im Ježiš vysvetlil. A potom – alebo možno povedať, že aj súčasne – vďaka citom, ktoré im rozohrievali srdcia radosťou nad novým poznaním. Až nakoniec pevnou vierou, že Ježiš naozaj žije. lebo veď – On bol s nimi!

Vrátime sa k tomu, čím sme začali. Otázkou, či má zmysel veriť? Čo nám dáva viera, ak sa aj modlíme, aj chodíme do kostola a napriek tomu prežívame rôzne ťažkosti, premáhajú nás vlastné slabosti a výsledkom je náš smútok.

Buďme istí, Ježiš ide aj s nami. Aj nám chce posilniť vieru v Jeho živú a aktívnu prítomnosť. Aj my môžeme spoznávať – a to denne – rozumom, aj citmi, ako nás konkrétne miluje. Priamo, aj cez ľudí. Ak tomu uveríme, potom aj my zažijeme podobný pocit ako emauzskí, že sa s týmto poznaním a radosťou budeme chcieť podeliť s tými, ktorí tiež prežívajú vieru podobne ako my. Kiež by ich bolo stále viac a kiež by sme mali čím viac skúseností, s ktorými by sme sa mohli deliť.

Autor: Ján Krajčík

ŠKOLA VIERY vo farnosti BB-Katedrála - 6. katechéza

2013-04-24T15:44:17Z

Potom odtiaľ odišiel a prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere. Potom chodil po okolitých dedinách a učil.

(Marek 6,1-6)

Dávali mu víno zmiešané s myrhou, ale on ho neprijal. Potom ho ukrižovali a rozdelili si jeho šaty - hodili o ne lós, kto si má čo vziať. Keď ho ukrižovali bolo deväť hodín. Jeho vinu označili nápisom: „Židovský kráľ.“ Vedno s nim ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného napravo od neho, druhého naľavo. (A splnilo sa Písmo, ktoré hovorí: „Započítali ho medzi zločincov.“) A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu; potriasali hlavami a vraveli: „Aha, ten, čo zborí chrám a za tri dni ho postaví. Zachráň sám seba, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi a so zákonníkmi si hovorili: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Kristus, kráľ Izraela! Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili.“ Ešte aj tí ho hanobili, čo boli s ním ukrižovaní.

(Marek 15,23-32)

Keď máme nejakého človeka radi, keď si nejakého človeka vážime, s radosťou a otvorenosťou prijímame aj to, čo nám hovorí, prijímame jeho životný štýl a myslenie. Ale keď nejakého človeka neprijímame, tak taký človek nám môže „hovoriť aj vo veršoch“, už dopredu sme uzavretí pred jeho slovami, pred jeho životným štýlom. Vnútorné prijatie druhého človeka je predpokladom prijatia aj jeho slov, jeho myslenia, jeho postojov. Prvá je osoba, potom je aj prijatie slov. Prijatie alebo neprijatie osoby Ježiša Krista je spojivom medzi dvomi textami z Evanjelia svätého Marka, ktoré sme si prečítali. Obyvatelia Nazareta vedia o Ježišovi veľa informácii, poznajú jeho príbuzných. Ale tam to končí. Hoci ho poznajú, neprijímajú ho. Ich srdcia sú obalené pancierom nevery. Pancier nevery spočíva v neprijatí Ježiša ako osoby. Ježiš tam nemôže urobiť veľa zázrakov, lebo ich srdcia sú obalené neverou. Z reakcii obyvateľov Nazareta cítime chladný odstup od Ježiša. Sú si veľmi blízky pôvodom, ale vzdialení srdcom. Vidíme, ako je veľmi blízko viera a nevera, deliacou čiarou je srdce človeka, ktoré je buď opancierované alebo sa otvára pre Ježiša. Viera začína otvorením srdca pre osobu Ježiša, je odpoveďou na klopanie Ježiša, ktorý stojí pri dverách a klope. Buď Ježiša necháme predo dvermi – to je nevera alebo otvoríme a budeme s ním večerať – to je viera. Nazaretčania svojím postojom vyjadrujú: „Nič od teba nechceme.“ Veľkňazi a zákonníci pod krížom majú na Ježiša požiadavku: „Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili.“ Táto ich požiadavka je vyjadrená ako výsmech. Človek môže žiadať zázrak, a pritom nemá v sebe ani kúsok viery. Ježiš neodpovedá na ich žiadosť, lebo veľkňazi a zákonníci ho neprijali ako osobu. Darmo by zostúpil, keď mali zavreté srdcia. Tak ako nemohol urobiť veľa zázrakov v Nazarete, tak isto nezostupuje z kríža, lebo tak Nazaretčania ako aj veľkňazi odmietajú jeho ako osobu. Kým neprijmem osobu, neprijmem ani zázrak.

Viera bez dôkazov. Ak neprijmem najväčší dôkaz, ktorým je osoba Ježiša Krista, neprijmem žiadny iný dôkaz, aj keby niekto vstal z mŕtvych. Prijať Ježiša ako najväčší dôkaz. Vysvetlia nám to udalosti alebo postavy, ktoré predchádzajú texty, ktoré sme počuli. Ježišovu návštevu v Nazarete predchádza uzdravenie ženy trpiacej na krvotok a vzkriesenie Jairovej dcéry. A scénu výsmechu na kríži predchádza postava Šimona z Cyrény, ktorý Ježišovi nesie kríž. Tieto udalosti sú v kontraste s neverou Nazaretčanov a s výsmechom veľkňazov a zákonníkov. Je tu žena trpiaca 12 rokov na krvotok. Ona si povedala: „Ak sa dotknem čo len jeho šiat, ozdraviem.“ Dotkla sa Ježišových šiat a bola uzdravená. Ježiš jej hovorí: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ Jej viera je v tom, že prijíma osobu Ježiša, vidí v ňom toho, kto jej jediný môže pomôcť, lebo už minula celý majetok na mnohých lekárov, ktorí jej ešte pohoršili. Stačia mi Ježišove šaty, lebo tieto šaty sa dotýkajú Jeho svätého tela... Potom je tu Jairus, ktorý sa vrhne Ježišovi k nohám a hovorí mu: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby sa zachránila a žila.“ Evanjelista Matúš to má ešte silnejšie opísané. Dcéra Jairusa už zomrela a ešte aj vtedy prichádza: „Pred chvíľkou mi zomrela dcéra, ale poď, vlož na ňu ruky a ožije.“ Skláňame sa pred takouto vierou... Už zomrela, ale ty, Ježišu, môžeš aj teraz niečo urobiť, ty máš moc aj nad smrťou... Kde začína viera Jairusa? V prijatí osoby Krista, uznáva a prijíma Ježiša, a preto ho prosí aj o ľudsky nemožnú vec. Možno Jairus ešte nevie presne zadefinovať Kristovo božstvo, ale celým svojím postojom vyjadruje, že Kristus pre neho nie je obyčajným človekom, obyčajným spolurodákom, ktorého poznám a poznám aj jeho príbuzných. Vyjadruje to aj tým, že sa vrhne Ježišovi k nohám alebo tým, že sa hlboko pokloní. Takáto poklona patrí Bohu... Jairus prijíma Ježiša, zavedie ho do svojho domu, až potom príde vzkriesenie. Najprv Ježiš vojde do jeho domu, potom vzkriesi jeho dcéru. Ježiš musí najprv vstúpiť do domu nášho srdca, aby nám mohol dať dôkaz pre našu vieru. A potom je tu Šimon z Cyrény. Píše sa, že ho prinútili. Nemajme mu to za zlé, veď komu by bolo príjemné niesť kríž so špinavým a znetvoreným Človekom. Ale faktom je, že Šimon nesie kríž s Ježišom, má spoluúčasť na Ježišovom nesení kríža, nedištancuje sa od neho. Je nám príkladom prijatia Ježiša ako Osoby aj vtedy, keď nemá podoby ani krásy. Je v tesnej blízkosti Ježiša, keď mu je veľmi ťažko. Šimon na rozdiel od veľkňazov prijíma Ježišov kríž a je na ceste k prijatiu kríža, ako najväčšieho dôkazu Božej lásky a múdrosti. Môžem žiadať dôkaz, môžem prosiť, ak prijímam najväčší dôkaz – osobu Krista.

Obyvatelia Nazareta sa pýtajú: „Vari to nie je to tesár?“ Matúš to má ešte viac zdôraznené: „Či to nie je syn tesárov?“ Ako tu nemyslieť na človeka, ktorého pokladali za Ježišovho otca... Tesár – Jozef. Evanjelisti Marek aj Matúš kladú do úst neveriacich Nazaretčanov odkaz na muža viery – Jozefa, tesára. On nám dopĺňa tú mozaiku viery už spomínaných postáv. Ešte skôr ako sa trpiaca žena dotkne Ježišových šiat, skôr ako Jairus prosí za svoju dcéru, skôr ako Šimon nesie kríž, je tu Jozef, ktorý prijíma Máriu, svoju manželku a v nej prijíma Ježiša, ktorý rastie pod jej srdcom. Aby mohli tí ostatní prijať Ježiša, bolo potrebné, aby najprv Jozef prijal Máriu a s ňou aj Ježiša. Preto Jozef stojí akoby na začiatku viery každého jedného z nás. Ak naša viera začína prijatím Krista, tak Jozef nám to ukazuje ako prvý. Jozef nemá dôkazy, ale prijíma ten najväčší dôkaz – prijíma Máriu, v ktorej sa Boh stal človekom. Prijatím Dieťaťa v Máriinom lone, prijatím tajomstva Vtelenia, je pre nás príkladom viery, ktorá nehľadá dôkazy, ale prijíma Dôkaz – Dieťa v lone Panny.

Grécky text nám odkrýva jednu slovnú hračku. Tesár sa povie tékton a dieťa sa povie téknon. Ide o familiárne oslovenie dieťaťa. Jozef je tesárom, ktorý prijal Dieťa. Je tesárom, ktorý prijal Božie Dieťa pod srdcom Márie. Prijatím Dieťaťa Ježiša je nám tento svätý Tesár nádherným príkladom toho, čo je nevyhnutné pre našu vieru – prijatie Ježiša, otvorenie dvier svojho srdca pre neho. Zároveň nás učí, že len keď budeme ako deti, môžeme prijať Dieťa Ježiša. Viera začína v srdci dieťaťa, teda v pokornom srdci. Otvorme dvere srdca Ježišovi – jeho slovám i jeho Osobe, ktorá k nám prichádza v kúsku premenenej Hostie.

Autor: Michal Mališ

ŠKOLA VIERY vo farnosti BB-Katedrála - 5. katechéza

2013-04-12T10:28:00Z

Keď v istý deň učil, sedeli pri ňom farizeji a zákonníci, čo poprichádzali zo všetkých galilejských a judejských dedín i z Jeruzalema; a mal od Pána moc uzdravovať. Tu muži priniesli na nosidlách človeka, ktorý bol ochrnutý, a pokúšali sa dostať ho dovnútra a položiť pred neho. Ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša. Keď videl ich vieru, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Tu zákonníci a farizeji začali uvažovať: „Ktože je to, že sa takto rúha?! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?" Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal im: „O čom to premýšľate vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať: »Odpúšťajú sa ti hriechy,« alebo povedať: »Vstaň a choď?« Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy" – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!" A on hneď pred ich očami vstal, vzal si lôžko a velebiac Boha odišiel domov. Všetkých sa zmocnil úžas a velebili Boha, a plní bázne hovorili: „Dnes sme videli obdivuhodné veci."

(Lk 5,17-26)

Viera priateľov

V úryvku Lukášovho evanjelia, ktorý dáva názov dnešnej téme, sme čítali o mužoch, ktorí priniesli k Ježišovi ochrnutého, aby ho uzdravil.
Ale čo? Pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli!
Majú sa vrátiť sklamaní domov, alebo to risknúť a čakať vonku, kým sa zástup nerozíde?
Nie. Priateľstvo a láska k chorému im vnukla super nápad!
Inak, ktovie ako sa pritom tvárili domáci... a zrejme nielen oni...
Neváhali, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša. A Lukáš tu píše veľmi dôležité slová: „Keď Ježiš videl ich vieru“...
Teda nie vieru chorého, ale vieru jeho priateľov... uzdravil chorého...
No urobil preňho viac ako oni sami čakali! Uzdravil aj jeho dušu.
To muselo byť radosti, keď sa vracali domov všetci zdraví a šťastní!
Viera posilnená priateľstvom sa stáva naozaj silnou!
A silnejším sa stáva aj priateľstvo, posilnené vierou!
Nebojí sa a nezľakne prekážok. Spojenými silami sa tie prekážky ľahšie potom aj prekonávajú.

Keď som bol farárom vo farnosti Koš, bolo tam (a dodnes je) resocializačné zariadenie Provital, kde sa doliečovali závislí na alkohole, drogách a iných závislostiach.
Nad vchodom mali veľký transparent s nápisom. Boli to slová francúzskeho spisovateľa Honoré de Balzac: „Každý z nás je anjel s jedným krídlom. Lietať dokážeme len tak, že jeden druhého objímame“.
Bez vzájomnej pomoci a bez pomoci tých, ktorí im boli skutočnými priateľmi, sa títo ľudia nemohli dostať zo svojej závislosti. Lebo keby aj čosi dosiahli svojou vôľou a tvrdou drinou na sebe, bez priateľskej pomoci by nedokázali vytrvať, nedokázali by obstáť.
Štyri roky som mohol prežívať ich priateľstvo a ponúkať im to svoje. A na vlastnej skúsenosti viem, koľko mi to dalo, ako veľmi ma vzťah s nimi obohacoval. S niektorými z nich som dodnes v občasnom kontakte a vždy sú to povzbudivé stretnutia.
Najväčším bohatstvom, ktoré som si odtiaľ odniesol, bolo hlbšie spoznanie pojmu a hodnoty priateľstva.

Nuž, kto je to priateľ?

Priateľ je ten, pred ktorým nemusím skrývať svoje vnútro so strachom, že to, čo sa o mne dozvie, zneužije aby ma nejako ranil alebo vydieral – aby to použil proti mne.
Priateľ je ten, kto ma pozná aj s mojimi slabosťami a chybami a predsa ma neopustí, ba zostane v mojej blízkosti.
Priateľ je ten, kto mi môže povedať pravdu priamo, lebo aj keď tá pravda bolí, viem, že ju hovorí preto, lebo ma má rád, lebo mu na mne záleží.

A čo je priateľstvo?

Český spevák Petr Rezek v piesni Přátelství spieva nádherné myšlienky o tom, čo je priateľstvo...

Pravé priateľstvo:
-        je niekedy viac ako láska... je to viera, že ruka zviera pevne inú dlaň;
-        to sú slová, ktoré rovnako platia vo chvíľach pokoja ako aj vo chvíľach zápasov;
-        to sú rovnaké ciele pred nami;
-        je to sila, síce krehká, ale najväčšia;
-        neustúpi ani vojne, v púšti silného neopustí a slabého presvedčí;
-        je svet plný ľudí, kde nikto nie je sám;
-        prináša veľa krásnych stretnutí;
-        ničí akékoľvek zlo.

Vrátim sa k citátu francúzskeho spisovateľa Honoré de Balzac: Každý z nás je anjel s jedným krídlom. Lietať dokážeme len tak, že jeden druhého objímame.
Potrebujeme jeden druhého, sme jeden druhému pomocou, darom.
Zažil som chvíle, keď niektorý z mojich spomínaných priateľov v Provitale mal depku, stačilo, že som bol pri ňom. Mohol sa vyrozprávať, mohol som sa zaňho ticho modliť, mohol som ho povzbudiť alebo mu povedať: Neviem, ako by som ti mohol teraz pomôcť, ale som s tebou, som tu pre teba.
Niekedy stačilo len s úsmevom podať ruku alebo šťuchnúť po pleci, niekedy bolo treba hodiny sedieť a počúvať...
A keď sa ma ľudia pýtali, či ma to neubíja, mohol som povedať zo skúsenosti: Práve naopak, mňa to napĺňa, lebo ten človek ma obohacuje. Napríklad svojou dôverou a v nej všetkým, čo mi hovoril. Jeho pohľadmi na život, jeho zápasmi, jeho výhrami a prehrami. Vďaka nim som veľakrát pochopil lepšie sám seba v niektorých oblastiach, učil som sa od nich vytrvalosti, chuti nepodľahnúť svojej nechuti...
Pochopil som tiež, že aj ten, čo obdarúva, je tiež obdarovaný – radosťou, šťastím, že ten druhý jeho dar prijal. A teda, že priateľovi môžem robiť radosť nielen tým, že ho obdarúvam, ale aj tým, že sa nechám obdarovať... že si dám pomôcť...
S mnohými z nich sme mali krásne puto priateľstva a ono sa nestratilo ani tým, že sa naše cesty rozišli. Lebo keď sa stretneme, máme si čo povedať. Niekedy stačí len to, že sa srdečne na zvítanie objímeme a prežívame radosť zo stretnutia.

Kto môže byť priateľom?

Niekto by možno povedal, že priateľstvo je kresťanská čnosť. Ale nie je to tak.
Priateľstvo by nás kresťanov malo charakterizovať osobitným spôsobom, veď aj v Skutkoch apoštolov čítame, že vzťahy medzi prvými kresťanmi boli priateľské, všetko mali spoločné, nikto z nich netrpel núdzu.
No priateľstvo je pritom niečo, čo je veľmi, až veľmi ľudské!
No zároveň je bránou, ktorá nás privádza k Bohu stále viac a stále bližšie.
Moji priatelia v Provitale neboli všetci veriaci ľudia. A aj tí, ktorí boli pokrstení, neboli obzvlášť veriacimi.
Ale oni ma ani neprijímali ako priateľa preto, že som kňaz. Prijímali ma ako človeka. Prijímali ma ako toho, s kým sa chceli priateliť. Ako niekoho, kto im otváral svoje ľudské vnútro a pred kým mohli oni otvárať zas to svoje ľudské vnútro.
Až potom, keď sme boli priateľmi, až potom ich začalo skutočne zaujímať to, prečo som ja veriaci, prečo som kňaz...
Až na základe toho, že sme priatelia, sami zatúžili po viere, zatúžili po Bohu... ale nie všetci... a neprestali sme byť priateľmi...

Máme možnosť učiť sa priateľstvu a učiť sa opravdivej viere.
Učia nás to „priatelia“ z Lukášovho evanjelia.
A učia nás to aj tí, ktorí sú našimi pravými priateľmi, ktorí stoja pri nás a pri ktorých stojíme my.
A učí nás to náš najväčší Priateľ, Brat a Pán – Ježiš Kristus, Boží Syn.

Autor: Ján Krajčík

ŠKOLA VIERY vo farnosti BB-Katedrála - 4. katechéza

2013-03-26T08:14:26Z

Stalo sa na jeho ceste do Jeruzalema, že prechádzal pomedzi Samáriu a Galileu. Keď vchádzal do ktorejsi dediny. Išlo mu naproti desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasno kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A stalo sa, že ako šli, boli očistení. Keď jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu. A to bol Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati kde sú? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa zachránila.“

(Lk 17,11-19)

Dnes si aspoň trochu osvetlíme vieru lampou vďačnosti. Osvieťme dar viery svetlom vďačnosti.
V jednom kostole boli dva oltáre. Jeden bol oltárom prosieb a druhý bol oltárom vďačnosti. Pri oltári prosieb sa tlačilo množstvo ľudí, pri oltári vďačnosti stál jeden človek.
Veľký nepomer medzi prosením a ďakovaním vyjadruje aj prečítaná udalosť z evanjelia. Desiati prosili, ale iba jeden ďakoval. Vďačnosť je veľmi vzácna ľudská vlastnosť. Tak ako sa hovorí, že dobrého veľa nebýva, tak to určite platí aj o vďačnosti, lebo ani jej veľa nebýva.
Čo je to vďačnosť?
Odpoveď sa pokúsim nájsť opierajúc sa o Božie slovo, ktoré sme si teraz vypočuli. Keď jeden z desiatich malomocných – Samaritán – spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa. V tomto slove vrátil sa je ukrytá odpoveď na otázku, čo je vďačnosť. Vďačnosť je návrat. Návrat k Darcovi. Uzdravený alebo očistený Samaritán sa vrátil k Ježišovi, k Darcovi a Ježiš mu cez jeho vďačnosť vysvetlil, prečo bol uzdravený. Cez návrat k Ježišovi spoznávame, že dôvod zázrakov je v nás, my nosíme v sebe príčinu Božieho konania v našom živote. Tou príčinou je naša viera. Viera v našom vnútri spojená s mocou Ježišovho slova, ktoré prichádza zvonka, spôsobí zázrak, Boží zásah do nášho života.
Vďačnosť je v istom zmysle viac ako uzdravenie, viac ako zázrak, lebo nás vracia k Darcovi, ktorý nám vysvetľuje dôvod a obsah svojho daru. Vďačnosť je zavŕšením daru.
Ježiš vysvetľuje Samaritánovi, že ho zachránila jeho viera. Nielen uzdravila, ale dokonca zachránila, spasila. Ježiš nerobí zázrak iba preto, aby človeka zbavil nepríjemnej choroby, ale zázrakom chce zachrániť celého človeka. Viera otvára srdce človeka pre Ježišovu záchranu. No len cez vďačnosť človek túto záchranu prijíma, prijíma celé Ježišovo obdarovanie... Tí deviati očistení si vzali z Ježišovho daru iba stuhu, mašľu, Samaritán svojou vďačnosťou prijal celý obsah daru, celý dar, nielen vonkajšok. Aj ostatní deviati mali vieru, keď prosili Ježiša o uzdravenie. No kvôli svojej nevďačnosti nespoznali, že nosia v sebe poklad viery. Lenže to, čo v sebe nespoznáme, aj rýchlo stratíme. Ak v sebe neobjavíme vieru, rýchlo ju stratíme.
Vďačnosť znamená vypočuť si od darcu genézu daru, príbeh, vývoj daru... Vďačnosťou spoznávame, prečo nás ten druhý obdaroval. Nevďačnosť je vziať dar bez vysvetlenia dôvodu, prečo my ho darca daroval, bez spoznania dôvodov srdca. Tak ako za umeleckým die-lom stojí nejaký umelec, tak za každým darom je nejaká ruka, nejaké srdce, nejaký človek, ktorý nás má rád a chce nám dobre. Vďačnosť nás vracia k Ježišovi, ktorý nám vysvetľuje jeho konanie v našom živote. Vďačnosťou spoznávame dôvody konania Ježišovho Srdca.
„Vstaň a choď, tvoja viera ťa zachránila.“ (Lukáš 17,19) Vo svetle vďačnosti sa ukazuje veľkosť viery. Kto vie ďakovať, ten má aj vieru. Ak máme vďačnosť, vieme, čo nás zachraňuje. Vďačnosťou spoznávame, čo je v živote dôležité, že dôležitá je viera v Ježiša. Keď ďakujeme, je už na ceste ďalšia milosť, ktorú nám Boh chce dať. Ako keď sme na návšteve a ponúknu nám zákusok. Pochválime gazdinú, že dobre napiekla a poďakujeme sa za výborný zákusok. Vtedy nám gazdiná povie: „Však sa ešte ponúknite!“ Keď ďakujeme, otvárame sa pre ďalší dar.
Vďačnosť v sebe obsahuje aj pokoru. Vyjadruje to aj Samaritán svojím gestom, keď padne na tvár Ježišovi k nohám. Pokora prítomná vo vďačnosti je nevyhnutná pre vieru, pre jej rast.

Samaritán velebí Boha a ďakuje Ježišovi, čím vlastne vyjadruje totožnosť a jednotu Boha s Ježišom.

Vďačnosť je návratom a velebením Boha. Sloveso ďakoval mu je v gréčtine vyjadrené termínom eucharistón, ktorý nám iste pripomenie slovo Eucharistia, používané aj na označenie obety svätej omše. Svätá omša je najväčším a najdokonalejším prejavom vzdávania vďaky Bohu. Pri každej svätej omši sa kňaz modlí v piesni vďaky: Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade tebe, Pane... A v opise ustanovenia Eucharistie sa neustále opakujú slová vzal chlieb a vzdával vďaky, vzal kalich, znova vzdával vďaky... Svätá omša je miestom a časom, kedy Duch Svätý rozdúchava ohnisko našej viery, lebo pri svätej omši sme ponorení do vzdávania vďaky. A práve toto prostredie vďačnosti nás najlepšie pripravuje na rast viery.

„Tvoja viera ťa zachránila.“ Viera je tvoja, ale je darom, bola nám vliata pri krste. No pri svätej omši, v atmosfére vzdávania vďaky, nám ju Duch Svätý zväčšuje. Nie je vhodnejšie prostredie na rast našej viery, ako práve vzdávanie vďaky, ktorým je Eucharistia, svätá omša.
Malomocenstvo bolo veľmi ťažkou chorobou aj vzhľadom na spolo-čenské zaradenie. Malomocný mal mať roztrhnuté šaty, bol obradne nečistý a býval mimo tábora, mimo spoločenstva ľudí. Okrem toho mal kričať: „Nečistý, nečistý!“ (porov. Levitikus 13,45-46).

Aj desiati malomocní zďaleka zastali a hlasno kričali: „Ježišu, Učiteľ, zmiluj sa nad nami.“ (Lukáš 17,13)

Toto hlasné volanie možno pripomína aj Ježišovo zvolanie mocným hlasom na kríži, v smrteľnom výkriku. Ježiš na kríži zvolal mocným hlasom (porov. Lukáš 23,46). Ježiš sa na kríži tiež stal nečistým, dokonca prekliatym, vyvedeným mimo mesta. Nemal iba roztrhnuté šaty, ale jeho šaty si vojaci rozdelili, vzali mu ich. Svojím veľkým a mocným hlasom na kríži prosí Otca za celé ľudstvo, aby sa nad nami zmiloval. Celou váhou svojej lásky prosí Otca: Zmiluj sa nad nimi.

Pri svätej omši je znovu sprítomnený Ježišov mocný hlas, kde celou svojou nekonečnou láskou prosí Otca, aby sa nad nami zmiloval, aby nás očistil. Slávením svätej omše ďakujeme za dar Božieho očistenia vďaka tomu, že Ježiš seba urobil nečistým, aby nás očistil.

Prosme o vzácny dar vďačnosti. Ten, kto hlasno kričí o pomoc, má aj hlasno velebiť Boha za udelené dary.

Vďačnosť je teda návrat. Nech aj Eucharistia – vzdávanie vďaky, ktoré budeme o chvíľu sláviť, je návratom k Darcovi všetkých darov. Vráťme sa do hodiny jeho mocného výkriku na kríži. Vráťme sa k Ježišovi a on nám povie, že to, čo nás zachraňuje, nosíme v sebe. Záchranou je naša viera. Víťazstvom, ktoré premáha svet, je naša viera (porov. Prvý Jánov list 5,4). Polovicu zázraku už nosíme v sebe.

„Tvoja viera ťa zachránila.“ Viera je tvoja, ale tiež je darom. No po ceste vďačnosti prichádzaš k poznaniu daru a pokladu viery, ktorý v sebe nosíš. Pri návrate nám Ježiš ukáže vnútornú krásu a veľkosť daru viery, ktorý v sebe nosíme.

Autor: Michal Mališ

ŠKOLA VIERY vo farnosti BB-Katedrála - 3. katechéza

2013-03-15T08:42:23Z

O tom všetkom priniesli Jánovi zvesť jeho učeníci. Ján si zavolal dvoch svojich učeníkov a poslal ich k Pánovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Keď muži k nemu prišli, povedali: „Poslal nás k tebe Ján Krstiteľ a pýta sa: »Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?«“ Práve v tú hodinu uzdravil mnohých z neduhov, chorôb a od zlých duchov a mnohým slepým daroval zrak. A tak im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli. Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“

Keď Jánovi poslovia odišli, začal hovoriť zástupom o Jánovi: „Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo sa skvostne obliekajú a žijú v rozkošiach, bývajú v kráľovských domoch. Teda čo ste vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, viac ako proroka. Lebo to o ňom je napísané: »Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou.«

(Lk 7,18-27)

V Adventnom období nám Cirkev stavia pred oči postavu Jána Krstiteľa, ktorý dostal od Boha špeciálne poslanie: Pripraviť cestu Pánovi – ako to máme možnosť počuť práve dnes, na 2. adventnú nedeľu.

Budúcu nedeľu budeme počúvať, ako každému, kto prejavil záujem pripraviť sa na príchod Mesiáša, dáva radu ako má vyzerať jeho príprava: vedieť sa podeliť s núdznymi, nevymáhať vyššie dane, nekrivdiť blížnemu...

A keď pre silu jeho osobnosti si mnohí mysleli, že on je Mesiáš, Ján v pokore, ktorá bola rovnako silná ako jeho výzvy na pokánie, povedal: „Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“ (Lk 3, 16-17).

A keď potom v sile svojej autority a s istotou ukázal na Ježiša: „Hľa, Boží Baránok“ (Jn 1, 36), a videl, ako jeho najvernejší, Ondrej a Ján sa pohli za Ježišom a zotrvali s ním celý deň, cítil, že naplnil poslanie, ktoré mu Boh dal.

Keď čítame 1. kapitolu Markovho evanjelia a 3. kapitolu z Lukášovho opisu, dozvedáme sa, že krátko potom, ako Ježiš po krste odišiel na púšť, kde sa 40 dní a nocí modlil a postil, Ján ešte ohlasoval evanjelium. Ale čoskoro (možno na konci Ježišovho pobytu na púšti alebo krátko po jeho návrate do Galiley) Herodes dal Jána uväzniť, lebo ho napomínal pre nemravný a pohoršlivý život s Herodiadou, ktorá bola manželkou Herodesovho brata Filipa.

Zdá sa, že Ján to hrdinsky prijal ako obetu za Božiu pravdu, ktorú hlásal. Že ho väzenie nezlomilo na duchu, svedčí aj skutočnosť, že aj vo väzení, keď za ním Herodes prichádzal, stále mu s rovnakou horlivosťou hovoril, že nesmie žiť v hriechu.

Podľa všetkého Ján mal stále možnosť stretávať sa so svojimi učeníkmi, ktorí ho vo väzení navštevovali. Herodes to dovolil, lebo si Jána vážil. Ale viac asi preto, že ako každý človek, ktorý nemá opravdivú, úprimnú vieru, bol poverčivý. A preto sa aj Jána bál (por. Mk 6, 19-20).

Ján bol teda v kontakte so svojimi učeníkmi a určite sa veľmi živo zaujímal o Ježiša. O všetkom, čo hovoril a robil.

No prichádza moment, ktorý zrejme Jána zneistil.

Na začiatku dnešnej katechézy sme v evanjeliovom úryvku počuli slová: O tom všetkom priniesli Jánovi zvesť jeho učeníci.

O čom? Čo ich samých, aj Jána prekvapilo na Ježišovom konaní?

Bezprostredne pred týmto úryvkom Lukáš píše o uzdravení stotníkovho sluhu a o vzkriesení syna naimskej vdovy. A ešte predtým Ježiš hovorí Blahoslavenstvá, prikazuje lásku k nepriateľom, hovorí o brvne v oku...

Nič z toho však nesvedčí o tom, čo o ňom zvestoval Ján Krstiteľ, že to bude muž s vejačkou v ruke, ktorý urobí poriadok vo vyvolenom božom ľude.

Čo to je? Je Ježiš naozaj tým, ktorého posiela Boh a ktorému mal on pripraviť cestu do sŕdc ľudí podľa proroctiev proroka Izaiáša?

Alebo sa pomýlil? Ježiš je síce poslaný Bohom, o tom nepochybuje, veď pri jeho krste videl otvorené nebo a holubicu a počul hlas z neba. Ale je on tým sľúbeným Mesiášom? Ján potrebuje mať istotu. Vie alebo aspoň cíti, že nie je od smrti ďaleko. Herodiadine úklady a Herodesova slabosť sú jasným znamením blízkeho konca. Nebojí sa zomrieť za pravdu. Ale rozhodne by nechcel zomrieť v neistote, či naozaj splnil poslanie, ktoré mu Boh zveril.

Posiela – ako sme počuli – učeníkov aby sa opýtali: Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?

Môžeme si predstaviť, čo asi prežíval Ján. Myslím, že to ani nám nie je cudzie.

Koľkokrát aj my sami prežívame neistoty?!

Napríklad rodičia, ktorí do výchovy svojich detí vložia svoj čas, námahu, obetu a príklad, snažia sa zo svojich detí vychovať dobrých ľudí a dobrých kresťanov. A keď sa ich deti osamostatnia, často sa s bolesťou a slzami v očiach pýtajú: Čo sa to stalo? Urobili sme niekde chybu? Veď sme sa snažili dať svojim deťom všetko... Prečo sa teda odvrátili od Pána Boha? Prečo zišli z dobrej cesty? O to väčšia je bolesť rodičov, ak ich deti neostali ani len dobrými ľuďmi a dali sa na vyslovene zlé cesty života.

Múdri sú tí rodičia, ktorí vedia v takejto situácii svoje deti vkladať do Božích rúk. Ktorí sa za svoje deti aj naďalej modlia, ktorí im vyprosujú dar viery a dar pokánia. Ktorí (podobní svätej Monike) nepočítajú čas, ktorý venovali v modlitbe a obete za svoje deti, lebo vedia, že Boh má svoje spôsoby a cesty. On najlepšie vie kedy a ako môže ich deti priviesť k náprave. A to aj vtedy, keď už oni, rodičia, nebudú medzi živými.

A Boh mal svoju cestu a svoj čas aj pre Jána Krstiteľa.

Ježiš, aby mu vrátil odvahu a stratený pokoj, odpovedá mu slovami toho istého proroka Izaiáša, podľa ktorého Ján pripravoval cestu: Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli. Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.

A Jána už viac nepočujeme.

Mohli by sme teda povedať, že sa uspokojil s Ježišovou odpoveďou. Veď dobre poznal Izaiáša, aj iných prorokov. Len mu možno unikli nejaké súvisy. A keď mu ich Ježiš urobil, Ján v pokore, ktorou vždy vynikal, pokojne odovzdal svoj život do Božích rúk.

Nasvedčujú tomu aj Ježišove slová, ktoré sme mali v závere dnešného úryvku. Ježiš označuje Jána za proroka. Ba hovorí, že je ešte väčší ako ktorýkoľvek z prorokov. Lebo on nielen ohlasoval Mesiáša. On robil presne to, čo napísal prorok Malachiáš: Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou.

Ján bezprostredne pripravil cestu Ježišovi do sŕdc ľudí, počnúc svojimi učeníkmi, ktorí sa ako prví pobrali za Ježišom.

Aj my vtedy spevnieme vo viere, keď nad svojimi pochybnosťami, neistotami a bolesťami nebudeme len nariekať, ale budeme hľadať. Budeme rozmýšľať ako Ján, či sme neurobili niekde chybu. A to len kvôli tomu, aby sme ju mohli napraviť. Alebo si ju aspoň priznať a dovoliť Bohu, aby ju napravil On v nás a ak bude chcieť, aj cez nás.

Aby pochybnosť, ktorá možno najprv pôsobila ako niečo, čo nás oslabovalo, stala sa pre nás novou silou ísť ešte s väčšou rozhodnosťou a radosťou po Božej ceste až kým nedôjdeme do Otcovho náručia.

Autor: Ján Krajčík

ŠKOLA VIERY vo farnosti BB-Katedrála - 2. katechéza

2013-03-09T13:52:35Z

Keď na druhý deň z Betánie odchádzali, pocítil hlad. Zďaleka zazrel figovník s lístím. Išiel k nemu, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie; nebol totiž čas fíg. I povedal mu: „Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!" A jeho učeníci to počuli.

Keď ráno išli popri figovníku, videli, že vyschol od koreňa. Tu sa Peter rozpamätal a povedal mu: „Rabbi, pozri, figovník, ktorý si preklial, vyschol." Ježiš im na to povedal: „Majte vieru v Boha. Veru, hovorím vám: Keď niekto povie tomuto vrchu: »Zdvihni sa a hoď sa do mora,« a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa mu to. Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať. A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy.“

(Mk 11,12-14. 20-25)

„Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať.“ (Marek 11,24) V tejto Ježišovej vete nachádzame prítomnosť, minulosť aj budúcnosť, tri slovesné časy. Všetko, o čo v modlitbe „prosíte“– sloveso prosíte je v prítomnom čase, ide o neustálu činnosť, o neustálu modlitbu. Ste už „dostali“– slovesodostali je zaseminulosť, dej ukončený v minulosti, Boh raz dal a už to neodvolá. „Budete“ to mať – tu ide o budúcnosť. Táto Ježišova veta vyjadruje aj to, že modlitba zahŕňa, dotýka sa ľudskej minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Modlitba v sebe koncentruje celý náš život. Lebo keď sa modlím „dnes“, to znamená, že tu bolo aj „včera“, a keď sa modlím „včera“ i „dnes“, znamená to, že hľadím s dôverou aj do budúcnosti. Keď sa modlím „včera“ i „dnes“, určite bude aj „zajtra“. Lebo kto sa modlí, má budúcnosť. Ten má budúcnosť, kto sa modlí. Cez modlitbu, ktorá zastrešuje celý náš život, sa dostávame k postoju viery. Postoj viery spočíva v tom, že svoju minulosť, svoje „včera“, nevnímam ako niečo nenapraviteľné a stratené, prítomnosť zase vnímam ako skutočnosť, ktorá má byť naplno využitá pre lásku a budúcnosť, zajtrajšok je očakávaný s tvorivosťou a dôverou v Božiu blízkosť. K tomuto postoju viery človek kráča len po ceste modlitby, cez ktorú sa Boh dotýka mojej minulosti, prítomnosti i budúcnosti.

Ježiš našiel na figovníku iba lístie, ovocie nenašiel. Figovník bez ovocia môže byť obrazom viery bez konania dobrých skutkov – mŕtvej viery. Naša viera má byť figovníkom, ktorý nemá len listy, ale má najmä ovocie. Tým ovocím figovníka viery je láska. Sv. Pavol nám pripomína, že to, čo zaváži pred Ježišom a v Ježišovi je viera činná skrze lásku (porov. List Galaťanom 5,6). Ale aj toto ovocie viery je ovocím modlitby. Ovocie viery, teda láska, dozrieva v modlitbe. Tak ako postoj viery dozrieva v modlitbe, tak aj láska dozrieva v modlitbe.

Zo života Matky Terezy z Kalkaty je známa aj táto udalosť. Jej spolusestry mali stále viac práce v starostlivosti o chudobných na uliciach Kalkaty. Táto starostlivosť vyžadovala stále viac času, až to zasahovalo do denného programu, ktorý mali sestry v kláštore. Preto prišli návrhy, ako program upraviť, aby im zostalo viac času pre chudobných. Jedným z návrhov bolo aj skrátenie každodennej poklony pred Sviatosťou oltárnou. No Matka Tereza miesto toho, aby skrátila čas poklony, predĺžila ju o pol hodinu... A medzi sestry sa opäť vrátil pokoj, a zostalo dosť času na všetko. Matka Tereza vedela, že keď sa zvyšujú nároky na službu, je nevyhnutné zvýšiť čas modlitby. Keď sa zvyšuje „dopyt po láske“, je potrebné jej výdatnejšie čerpanie z Eucharistie, v modlitbe pred ňou.

Ovocie viery, ktorým je láska, má svoje konkrétne podoby. Konkrétne plody viery opisuje Ježiš v v podobenstve o Poslednom súde, keď hovorí: „Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a vo väzení a navštívili ste.“ (Matúš 25,35-36) Toto sú základné podoby ovocia viery, teda prejavy lásky, ktoré iste môžu byť ešte mnohými spôsobmi rozvíjané, lebo láska je veľmi pestrou paletou možností. Aj v dnešnom úryvku evanjelia Ježiš pocítil hlad (porov. Marek 11,12). A práve naša láska, ovocie našej viery, je odpoveďou na Ježišov hlad. Ovocie našej viery musí dozrievať vďaka slnku modlitby a vďaka vlahe Božieho slova. Ak chceme slúžiť ako Marta, je nevyhnutné si aj sadnúť, ako jej sestra Mária a počúvať jeho slovo, vstúpiť do rozhovoru s ním (porov. Lukáš 10,38-42).

Spojenie modlitby a lásky opäť ilustruje udalosť zo života Matky Terezy, ktorú opísal otec Leo Maasburg, pomocný postulátor v procese jej blahorečenia: „Pamätám si jeden ťažký deň, keď sme cestovali do centra Indie. Teplota na teplomeri ukazovala 45 stupňov. V ten deň Matka Tereza absolvovala rôzne príhovory, stretnutia atď. Vrátili sme sa pred polnocou. My mladí, ktorí sme ju sprevádzali, sme boli na konci so silami. Keď sme prišli domov, prvú vec, ktorú Matka Tereza spravila, bola, že išla do kaplnky a tam si kľakla pred najsvätejšou Sviatosťou. Sprevádzal som ju, ale zároveň som si v duchu myslel: „Teraz by som sa potreboval poriadne napiť.“ O chvíľu som za sebou počul tiché kroky a zbadal som ruku, v ktorej bol pohár studenej vody. Bola to ruka Matky Terezy. Táto malá pozornosť bola pre mňa výnimočným príkladom: myslieť na druhého, ktorý je smädný, a zároveň sa modliť pred Sviatosťou. Bol to vynikajúci príklad intímneho spojenia, ktoré Matka Tereza cítila medzi adoráciou Ježiša v Eucharistii a službou chudobnému, akéhokoľvek druhu, aj smädnému.“

Modlitba nám pomáha, aby sme mali ovocie viery, teda lásku vtedy, keď Ježiš toto ovocie hľadá. V texte evanjelia sme počuli, že Ježiš nenašiel plody na figovníku, lebo práve nebol čas fíg. No prečo mu potom Ježiš adresoval také tvrdé slová, veď „za nič nemohol“? Ježiš týmto radikálnym postojom voči figovníku poukazuje na dôležitosť prinášania ovocia v našom živote. Ak nebudeme prinášať ovocie, budeme odrezaní, odhodení na oheň (porov. Ján 15,2-8). Figovník nemohol priniesť ovocie, lebo nebol čas fíg. Ale čas ovocia našej viery, je vždy vtedy, keď Ježiš hľadá ovocie na figovníku našej viery. „Čas fíg“ je vždy vtedy, keď ich Ježiš hľadá. Čas ovocia viery nepozná ročné obdobie, je závislý od Ježišovho záujmu oň. Hlavným momentom, keď Ježiš bude hľadať ovocie, je naša smrť. A my nevieme, kedy tento moment príde. Preto čas ovocia našej viery musí trvať stále, náš život by mal byť neustálym „časom fíg“, časom vytrvalého prinášania úrody (porov. Lukáš 8,15).

Prorok Ezechiel mal videnie, ako z chrámu v Jeruzaleme vyvierala voda, ktorá sa postupne premenila na veľkú rieku. Všade, kde prišla táto rieka, začínal nový život a všetko sa uzdravovalo. Pán hovoril Ezechielovi, že pri tejto rieke budú rásť rozličné ovocné stromy, z ktorých lístie nikdy neopadne a nikdy nebudú bez ovocia. Tieto stromy každý mesiac prinesú čerstvé plody, ktoré budú pokrmom a dokonca aj ich lístie bude liekom. A to všetko preto, lebo tieto stromy sú zavlažované riekou prameniacou vo svätyni chrámu, v blízkosti Pána (porov. Ezechiel 47,12). Ak je strom našej viery zavlažovaný vodou zo svätyne, vtedy môžeme stále prinášať ovocie. Svätyňou je Ježišovo Srdce, z ktorého vyšla krv a voda. Voda z jeho Srdca nám dáva silu prinášať ovocie. Ak sme zavlažovaní vodou z jeho Srdca vo sv. prijímaní, dokonca aj lístie sa stáva liekom na rany a bolesti druhých. Aj naše slová a jednoduché povinnosti života sa môžu stať liekom pre druhých.

Modlitba nás učí bdelosti, čo je tiež prejav viery. Vďaka modlitbe môžeme neustále prinášať ovocie viery, teda lásku. A takto žijeme v bdelosti, lebo sme stále pripravení dať Ježišovi ovocie, keď ho bude hľadať. Bdelosť je prejavom viery, a bdelosť získavame cez modlitbu. Dnes bol figovník vykreslený skôr negatívne. Keby sme čítali ďalej Markovo evanjelium, figovník je opäť spomínaný, ale už v pozitívnom zmysle. Ježiš ho dáva za príklad, predstavuje ho ako „učiteľa bdelosti“. Ježiš hovorí svojim poslucháčom, že keď figovník mladne a vyháňa lístie, vedia, že je blízko leto. A keď uvidia znamenia, o ktorých im hovorí (napr. zatmenie slnka, padanie hviezd), majú vedieť, že je blízko jeho druhý príchod (porov. Marek 13,24-32). Tak ako podľa figovníka ľudia vedeli, že je blízko leto, tak podľa znamení, ktoré spomína Ježiš, máme sa učiť vnímať blízkosť jeho druhého príchodu. Figovník nie je len negatívnym príkladom viery bez ovocia, ale aj „učiteľom bdelosti“, aby naša viera bola neprestajne činná skrze lásku.

Hovorili sme veľa o modlitbe, čím však nezmenšujeme neoceniteľný dar viery. Bez stromu by nebolo ovocie. Keby nebolo viery, nebolo by ani modlitby. Naša modlitba by nemala obsah. Bez viery by sme nemohli osloviť Boha menom „Otec“.

No figovník našej viery je závislý na modlitbe, tak ako strom je závislý na vlahe a slnku. Modlitba robí našu vieru plodnou, a zároveň aj „vytrvalo plodnou“. Keď Ježiš príde hľadať ovocie na figovníku našej viery nech neostane hladný, ale nasýťme ho našou vytrvalou láskou.

Autor: Michal Mališ

ŠKOLA VIERY vo farnosti BB-Katedrála - 1. katechéza

2013-03-09T13:51:36Z

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

(Lk 1,39-45)

Vo štvrtok 11. októbra pápež Benedikt XVI. otvoril pre celú Cirkev Rok viery, ktorý začal na 50. výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu, a skončí sa na slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru, 24. novembra 2013. Na 11. októbra 2012 pripadá aj dvadsať rokov od vydania Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorý promulgoval blahoslavený pápež Ján Pavol II., s cieľom objasniť všetkým veriacim silu a krásu viery.

7 októbra 2012 Svätý Otec otvoril aj Biskupskú synodu na tému Nová evanjelizácia pre odovzdávanie kresťanskej viery.

Rok viery je pre nás príležitosťou uvažovať o viere a nanovo ju objavovať v jej kráse.

Prvú katechézu sme nazvali Máriina viera, pretože si myslím, že práve Panna Mária je pre každého z nás blízka.

Tak ako každý z nás sme sa toho pre život najviac naučili v detstve od svojej mamy (ona nás učila robiť prvé kroky, vyslovovať prvé slová, ona nás naučila spoznávať a pomenovať ľudí a veci okolo seba), tak aj Panna Mária, ktorú vnímame a prijímame ako svoju nebeskú Matku, nás svojim príkladom učí čo je viera a ako ju prežívať.

Je zaujímavé, že tak, ako sa od mamy učíme hovoriť slová a osvojujeme si reč materinskú, tak sa od Márie (a potom aj od seba navzájom) môžeme naučiť reč viery.

Čo je však viera?

Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života.

Inak povedané, viera je dar a schopnosť uvedomiť si, že Boh je môj Otec, ktorý ma nekonečne miluje. Má pre mňa, pre môj život pripravený plán, pomocou ktorého sa približujem k Nemu už teraz a potom raz natrvalo. On mi k vyplneniu tohto plánu dáva všetky potrebné schopnosti a možnosti, aby som ho mohol splniť. A okrem toho, že mi všetko dal a dáva, je stále pri mne aby ma sprevádzal.

V evanjeliách máme opísané udalosti, v ktorých vidíme Pannu Máriu a jej postoj viery.

Snáď najkrajší a možno aj pre ňu samu najdôležitejší bol moment Zvestovania. Ostatné situácie boli pokračovaním prežívania tohto prejavu viery od návštevy anjela Gabriela.

Anjel povedal Márii: Zdravas, milosti plná... (tak to máme my preložené). Originál textu má však trochu iný význam: Raduj sa, milosti plná.... Raduj sa, lebo ti prinášam nádhernú zvesť: Boh ťa už dávno naplnil milosťou a chce, aby si sa stala Matkou Božieho Syna, ktorý vykúpi svet.

Mária teda vie, že Boh ju obdaroval milosťami, ktorými ju pripravil na poslanie, ktoré jej cez anjela zveruje. A ona – aj keď hneď všetkému nerozumie – ochotne prijíma, pretože vie, že Boh ju nikdy nesklame. Ale sa aj pýta: Ako sa to stane? Táto otázka je však túžbou dozvedieť sa, čo má ona urobiť zo svojej strany. A keď sa dozvie: Duch Svätý zostúpi na teba a zatôni ťa moc Najvyššieho, neváha.

Máriinu odpoveď máme zachytenú slovami: Hľa, služobnica Pána, (alebo ako hovorí ekumenický preklad:Som služobnica Pána)nech sa mi stane podľa tvojho slova. Aj tu originál textu má trochu iný význam ako ho chápeme my z nášho pohľadu. Ani nie tak v samotných slovách, ako v ich význame. Máriina odpoveď – to sú slová, ktoré v tých časoch hovorievala dievčina mládencovi, ktorý ju požiadal o ruku a ona jeho ponuku s radosťou prijala.

Samozrejme, prináša to so sebou aj ťažkosti. Veď určite nechodila po Nazarete a nehovorila, že počala z Ducha Svätého. Kto by jej to uveril a ktovie ako by sa k nej správali. Ale určite to v dôvere povedala Jozefovi. Myslím si, že pretože ju mal Jozef rád, mohol uvažovať asi takto:

Ak to nie je pravda, tak jej dám priepustný list, bude slobodná a prípadne sa vydá za toho, kto je otcom dieťaťa. Ale ak je to pravda, že si ju vyvolil Boh (a myslím si, že Jozef Márii dôveroval, že si nevymýšľa), tak kto som ja aby som sa Bohu plietol do cesty a preto ju potajomky prepustím.

A obidvom, Márii aj Jozefovi Boh jasne ukázal, že ich nenechá trápiť sa. On totiž nikdy neopustí toho, kto Mu dôveruje.

Jozefovi to potvrdil prostredníctvom anjela vo sne: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju ženu. A Jozef tak hneď urobil.

A Máriu Boh povzbudil a uistil cez Alžbetu, ktorá hneď pri stretnutí povedala: Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. ... A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.

Aj s nami to Boh robí podobne ako s Máriou a Jozefom.

My vieme, čo je Jeho vôľa. Neraz sa nám síce hovorí, napr., keď sa nám prihodí nejaké nešťastie alebo prežívame ťažké chvíle rozhodovania a podobne: Hľadaj Božiu vôľu! My však vieme, že Božia vôľa je naše posvätenie, ako to píše sv. Apoštol Pavol v Prvom liste Solúnčanom (1 Sol 4, 3). Teda my sa nemusíme trápiť, hľadať, čo chce Boh od nás, lebo to už vieme. Je to naša svätosť, naše priateľstvo a spojenie s Bohom. Našou úlohou je len hľadať spôsob, ako to urobiť, ako to dosiahnuť.

Je to niečo podobné tomu ako keby sme mali zarobiť peniaze dobrými investíciami. O tom hovorí aj podobenstvo o talentoch. My už tie talenty (peniaze) máme, našou úlohou je len správne, múdro ich investovať aby sme zarobili, získali viac.

My už teda od Boha máme všetko pre to aby sme boli svätí, nám len stačí rozmýšľať ako využívať jednotlivé príležitosti života na dosaho-vanie svätosti. Boh nám tie príležitosti postupne posiela. Nám sa môže stať, že nie všetky hneď pochopíme. A niektoré sa nám budú zdať aj ťažké, náročné. Ale veríme, že Boh je pri nás, že nás nezaťaží nad sily a dá nám potrebnú pomoc, napríklad cez ľudí, aby sme to zvládli. Pokiaľ nejde o problémy, ktoré sú dôsledkom našich vlastných hriechov a chýb. Ale aj tie vie Boh premeniť na naše dobro ak dokážeme v pokore prísť a povedať vo svätej spovedi: odpusť, je mi to ľúto, chcem sa napraviť.

Naša svätosť teda – a v súvise s tým aj naša viera – nie je o tom, že si to svojim dodržiavaním prikázaní zaslúžime, ale o tom, že prežívame a prijímame Božiu lásku ako dar a snažím sa na ňu odpovedať svojou láskou.

Vtedy sa aj my – podobne ako Mária – dokážeme z toho radovať a oslavovať Boha. Aj my dokážeme prežívať svoj Magnifikat. Iste ho nebudeme rozprávať niekomu, kto nás nechápe, ale môžeme ho povedať tým, ktorí nás pochopia. Môžeme a máme hovoriť o tom, ako Boh úžasne zasiahol do nášho života. Hovoriť o tom, aký zážitok s Bohom, s Jeho prítomnosťou a pomocou máme.

To je tá reč viery, o ktorej som hovoril na začiatku, že sa jej máme učiť od Márie. A keď si budeme vedieť hovoriť o týchto situáciách, o týchto zážitkoch, naša viera bude rásť, to znamená, že budeme stále viac vnímať lásku Boha, ktorá sa prejavuje konkrétnymi situáciami v mojom i vo vašom živote. A možno práve v tomto roku viery sa môžeme tejto reči viery učiť intenzívnejšie.

Navrhujem – aj keď viem, že zo začiatku to môže byť ťažké – podeliť sa (samozrejme, iba kto chce) tak, že tieto skúsenosti viery budeme písať anonymne v našom Katedrálnom infoliste. Kto chce, môže mi svoj zážitok s Bohom napísať alebo porozprávať a ja ho napíšem. A uvidíte, že Rok viery bude pre nás nádherným spoznávaním viery v praxi, nádherným prežívaním Božej blízkosti a nášho vzájomného spoločenstva.

To nám všetkým prajem a o to si teraz aj spoločne poprosme tým, že sa zveríme do Máriinho objatia.

Pod Tvoju ochranu...

Autor: Ján Krajčík

PONUKA - pobyt na Donovaloch

2016-06-18T16:37:36Z

Apartmán zahŕňa:
- spálňa s 2 posteľami,
- obývacia izba s rozťahovacím gaučom a s rozťahovacím kreslom,
- kompletne zariadená kuchynka (chladnička, mikrovlnka, sklokeramická varná
dvojplatňa, rýchlovarná kanvica),
- kúpeľňa so sprchou a WC,
- balkón.

Apartmán je vhodný pre 5 osôb; prípadne sa dajú ako prístelok použiť 2 epedá.
K dispozícii sú vankúše, paplóny, posteľná bielizeň a uteráky pre každého.
Internet – high speed LAN zadarmo, TV/SAT.
Parkovanie pri apartmánovom dome pre 1 auto na apartmán.

V APARTMÁNE JE FAJČENIE ZAKÁZANÉ!
Fajčiť je možné len vo vyznačených priestoroch exteriéru.

Ak máte záujem o tento pobyt, kontaktujte nás na tel.č. 048/4152912,
0910 123 644 – farský úrad,
alebo na mob.č. 0905/123 644 (Orange) – dekan,
alebo 0905/453 022 (O2) - ekonómnka.
V zimnej sezóne je poplatok za apartmán 45€/noc .
Ak Váš pobyt bude trvať 5 a viac nocí, poplatok bude 40€!!!
V letnej sezóne je poplatok za apartmán 25€/noc.
V prípade 5 a viac nocí bude poplatok 20€!!!
Nakoľko si farnosť chce týmto pomáhať na energie kostola, akýkoľvek príspevok
naviac je vítaný.
Preto, že cena je nízka, nemáme zabezpečené upratovacie služby a každý si po sebe upratuje sám.
Všetky čistiace potreby sú tam.

Vzdialenosti:
Hl. cesta: 200 m Kostol: 1300 m Obchod: 1200 m Pošta: 1300 m

Obsadenosť si môžete pozrieť v kalendári na:
https://www.google.com/calendar/embed?src=bfb32cr7vtlk7iv6ec9tepvsso%40group.calendar.google.com&ctz=Europe/Prague