Veronika Florkova

MODLITBA OSLOBODENIA

2012-10-16T04:49:24Z

Úvodné pokyny a modlitba

Pokoj Boží nech je s vami! - I s duchom Tvojím! - Ďakujem. Teraz by sme si mali päť minút za obedom pospať. (Smiech. Potlesk) Viem, že ste ustatí. Chcel by som vás totiž aj naučiť, ako si možno rýchlo pri modlitbe odpočinúť.

Sadni si teda na stoličku tak, aby si sa najbližšie dva roky nemusel pohnúť. (Smiech. Ruch) Opri sa o nohy tak, aby neboli pod stoličkou ani príliš vpredu, pohodlne sa opri o stoličku a jednoducho zhlboka dýchaj a povedz: „Otče, som tu.“ Potom nazeraj na seba, ako by si bol ročné dieťa v náručí Matky Božej alebo v náručí Nebeského Otca - kde chceš. Mysli na to, že Nebeský Otec ťa stvoril. On je tvoj opravdivý Otec. Tvoji rodičia nevedeli, že sa narodíš, vedeli iba to, že sa narodí dieťa, ale nevedeli, že to budeš ty. Iba Nebeský Otec to vedel – On ťa pozná. Ak takto v pokoji zaspíš ako ročné dieťa, je to znamenie, že máš dôveru v Boha. Ak nie, to znamená, že ešte stále nosíš nepokoj a nedôveru. Potom jednoducho povedz: „Otče, chcem ti dôverovať.“ A pomaly zaspávaj. Neprekáža, ak by si vydával aj nejaké zvuky. (Smiech) Aj to je vlastne modlitba. Po piatich minútach vás zobudím. Uvidíte, že prežiť päť minút v Božej prítomnosti je oveľa viac ako hodinu spať. Pretože bude oddýchnutá nielen tvoja duša a telo, ale aj tvoj duch. Takže dobrú noc! Pokús sa naozaj v pokoji si oddýchnuť. Mysli na to, že Nebeský Otec je pri tebe. Je všade okolo teba. Skoro cítiš jeho hruď a dýchaš v rytme jeho dychu. Ako dieťa. Si jeho synom, jeho dcérou. Vychutnaj to! Uvoľnene, v Božích rukách. (Dlhšie ticho.)

Ježiš, chcel by som byť tvojím priateľom, ale...

Dobré ráno! Zoberte si teraz zošit a napíšte tam túto vetu: Ježiš, chcel by som byť tvojím priateľom, ale... Teraz tam napíš, čo myslíš, čo je v tvojom srdci? Po prvé: Chceš byť skutočne priateľom Božím – Ježišovým? Chceš, aby ťa Ježiš uzdravil, oslobodil, aby ti všetko odpustil...? Všetko, čo je v tvojom srdci...? Potom tam napíš, prečo nemôžeš byť priateľom Ježišovým, čo cítiš ako prekážku! Napíš to z celého srdca! Dám vám na to päť minút času... Ak niekto chce, môže prísť k mikrofónu a prečítať to. ...Je dôležité, aby ste si všetci rozmysleli, čo vám prekáža byť Ježišovým priateľom. Preto to naozaj urobte! … Toto je vlastne písomná modlitba. Modlíš sa tým, že píšeš. (Dlhšie ticho, potom na vyzvanie prednášateľa hlasy niektorých účastníkov.)

Od čoho chceš byť oslobodený?

Teraz sa chceme modliť modlitbu oslobodenia. Zoberte si znovu kus papiera a napíšte si všetko, od čoho chcete byť oslobodení. Môžeme to zisťovať etiologicky, t.j. podľa príčin, alebo symptomaticky, to znamená podľa symptómov – príznakov, že je v tebe niečo spútané. Teraz si napíš všetko, od čoho chceš byť oslobodený.

Zisťujeme to podľa príznakov

Najprv teda symptomaticky: Nemáš veľké výčitky svedomia? Nemáš niekoho, s kým nedokážeš vychádzať? Nie si nešťastný? Nie si depresívny? Nie si chorý? Psychicky alebo telesne? Nemáš ťažké sny? Nehovoríš vždy negatívne? Teda hovoríš – toto nedokážem, toto nechcem... Nemyslíš si, že ťa nikto nemiluje? Nezdá sa ti tvoj život nezmyselný? Nemáš strach zo smrti? Nemáš strach z lietania? Plávania? Z cestovania? Alebo nie si alkoholik? Nefajčíš príliš veľa? Neberieš drogy? Nemáš silné sexuálne pokušenia? Nie si znechutený zo seba? Nemáš nenávisť k sebe? Nepokúšal si sa o samovraždu?

Zisťujeme to podľa príčin

A teraz etiologicky: Nebol niekto z tvojich predkov psychicky chorý? Nespáchal niekto z nich samovraždu? Alebo nebol niekto z nich veľký hriešnik? Nenadával? Neklial? Nepreklínal? Alebo niekto teba nepreklial? Nebol niekto z tvojich predkov nacistom alebo slobodomurárom? Nebol niekto z rodiny jasnovidcom? Nerobil sa v tvoje rodine alebo v tvojom dome špiritizmus, teda vyvolávanie duchov? Neboli v tvojej rodine potraty? Nečítal ti niekto budúcnosť z ruky? Nebol si u jasnovidca? Nechceli ťa tvoji rodičia potratiť? Nemusel si ísť hneď po narodení do nemocnice? Nebola tvoja matka chorá, keď ťa nosila? Nežil si ako dieťa bez otca? Neublížil ti niekto veľmi? Neznásilnil ťa niekto – aj sexuálne? Nežiarli niekto na teba, alebo ty na niekoho? Nerobil si špiritizmus? Nemal si do činenia s mágiou? Keď si bol dieťaťom, nepreklínalo sa u vás? Nestalo sa veľa nešťastí v tvojej rodine? Nevyskytli sa nejaké záhadné choroby v tvojej rodine? Netrpíš nejakou chorobou, pri ktorej lekári nedokážu určiť, dať žiadnu diagnózu? Nerobil si s kyvadlom? Môže to byť totiž aj špiritizmus? Čo je to, čo ti najviac prekáža vo viere? Nevykonal si nejaký zvláštny hriech a nemôžeš veriť? Nemôžeš odpustiť? Nemôžeš sa modliť? Nie si roztržitý na svätej omši? Nie si podozrievavý voči Bohu? Neprekáža ti čosi veriť?

Zriekni sa všetkého zla a toho, čo ťa spútavalo

Teraz si všetko prečítaj a potom to všetko jednoducho prečiarkni na znamenie, že už to nechceš robiť.

Poučenie o modlitbe oslobodenia z liturgie krstu dospelých

Teraz sa budem modliť za vás z knihy obradov vovedenia do kresťanského života dospelých, ktorá bola vydaná Svätou stolicou v Ríme. Je to oficiálna kniha, z ktorej sa modlieva za tých, ktorí sú vedení ku krstu ako dospelí. Podľa nej sa má tri-krát modliť za nich, aby sa celkom oslobodili pre vieru. My sa teraz budeme raz modliť. Ak by to ale bolo potrebné, tvoj kňaz sa môže o mesiac za teba znovu modliť. Budem sa za vás modliť tri modlitby. Žiaľ, nemáme to ešte vydané v slovenčine, hoci to už má každá biskupská konferencia. Preto sa budem modliť dve modlitby po chorvátsky a jednu po nemecky. Pokúste sa tomu porozumieť!

Najdôležitejšie je uvedomiť si, že teraz sa nad vami modlí vlastne celá Cirkev. Podľa predpisu budeme sa modliť nad vami vkladaním rúk. Toto znamenie robil Ježiš veľmi často a znamená vzývanie Ducha Svätého aj oslobodenie od všetkých hriechov. Znamená to aj, že budete premenení milosťou Božou. Aj pri omši sa modlia kňazi vkladaním rúk a vtedy sa premieňa chlieb a víno na telo a krv Kristovu.

To nebolí, nebojte sa! Uvidíte, že zrazu budete oslobodení od mnohých prekážok, možno a chorôb. Uvidíte, že zrazu sa budete môcť úplne inak pozerať aj na vieru. Zbadáte, že aj Cirkev budete vidieť ako nádherný poklad, pretože Cirkev je srdce sveta. Je to dom, v ktorom prebýva Boh. Tento Boh ťa chce teraz úplne premeniť a oslobodiť. Teda prečítajte si potichu, od čoho by ste chceli byť oslobodení.

Obnova krstných sľubov

Vstaňte! … Teraz si uvedomte, prečo stojíte. Viete prečo stojíte? Chceme totiž byť Ježišom oslobodení. Uvedom si to a ticho povedz: „Ježišu chcem, aby si ma teraz od všetkého zlého oslobodil.“ (Ticho) Budem sa vás pýtať, či skutočne chcete byť oslobodení a vy budete na to odpovedať. Potom sa vás budem pýtať, či veríte v Boha Otca, v Ježiša Krista a v Ducha Svätého. Pomodlíme sa Otče náš a potom sa nad vami pomodlím.

Odpovedajte nahlas! Zriekate sa Zlého, aby ste mohli žiť v slobode Božích detí? (Všetci:) Zriekam. - Zriekate sa pokušení Zlého, aby nemal nad vami moc? - Zriekam. - Zriekate sa Satana, pôvodcu zla? - Zriekam. - Zriekate sa aj všetkej nedôvery a všetkého zlého, špiritizmu a mágie? - Zriekam. - Veríte v Boha Otca Všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme? - Verím. - Veríte v Ježiša Krista, jeho jednorodeného Syna, nášho Pána, ktorý sa narodil z Márie Panny, trpel, bol pochovaný, vstal z mŕtvych a sedí po pravici Boha Otca? - Verím. - Veríte v Ducha Svätého, v svätú Cirkev všeobecnú, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný? - Verím. - Toto je viera našej Cirkvi a v tejto viere sa teraz pomodlíme modlitbu Otče náš.

„Otče náš...“

Modlitby oslobodenia z liturgie krstu dospelých

Dychom Tvojich úst, Pane, odožeň zlých duchov, rozkáž im, aby sa od nás odvrátili, pretože tvoje kráľovstvo sa priblížilo. (modlitby v chorvátštine a nemčine)

Slovenský preklad modlitieb oslobodenia z liturgie krstu

(Pozri v dodatku na konci zborníka) Teraz ešte zostaňme ticho a potom zakúsime, že náš Pán oslobodzuje. (Ticho)

Duchu Svätý, príď tam, kde doteraz bolo zlo!

Teraz poprosíme Ducha Svätého, aby k nám prišiel. Pane, príď tam, kde doteraz bolo zlo. (Ticho)

Modli sa teraz aj za ostatných okolo teba, aby boli naplnení Duchom Svätým. Ale modli sa ako dieťa. Povedz Bohu uvoľnene a jednoducho: „Otče, daj mu Ducha Svätého.“ A v pokoji to očakávaj. (Ticho)

Teraz zaspievame jednu pieseň a potom sa budeme modliť za uzdravenie.

(T. Ivančič – Vnútorné oslobodenie a uzdravenie – 7. časť)

Vplyv hudby na podvedomie

2012-10-11T21:48:12Z

Velmi hodnotna prednaska. Aj ked trva az 30 minut, stoji za to vypocut si ju.

OSLOBODENIE Z MOCI HRIECHU A ZLÉHO

2012-10-04T05:10:23Z

Ak teraz hovoríme o uzdravení a oslobodení, hovoríme o dvoch rôznych veciach. V Lk 9. kapitole sa hovorí, že Ježiš zvolal dvanástich a dal im silu a moc nad všetkými zlými duchmi a liečiť neduhy. Teda dve veci: oslobodzovať ľudí od démonov a potom liečiť chorých. Vyháňať zlých duchov znamená mať Božie kráľovstvo v sebe. Lebo Ježiš hovorí: „Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Lk 11,20). Teda vyháňať zlých duchov znamená mať v sebe moc Božiu. Preto chceme aj teraz vykonať toto oslobodenie a uzdravenie.

Oslobodzovať neznamená robiť exorcizmy

Najprv teda oslobodenie. Oslobodzovať neznamená vykonávať exorcizmy v užšom slova zmysle, keď ide o vyháňanie zlých duchov zo skutočne posadnutého. To sa nesmie robiť bez povolenia biskupa a robí sa to veľmi zriedkavo. Kresťan živej viery nemôže byť posadnutý, to značí úplne ovládaný zlým duchom, bez osobnej slobody, pretože je pokrstený, pretože je telom Kristovým. Diabol nemôže vchádzať do Kristovho tela, ktoré oživuje, posväcuje a ochraňuje Kristov Duch. Preto nemajte strach, nikto z vás nie je posadnutý.

Oslobodenie z moci hriechu a iných pút

Existuje aj niečo iné: každý hriech je moc. Ježiš hovorí: „Každý, kto hreší, je otrokom hriechu.“ Napríklad ak sa častejšie opíjaš postupne sa staneš alkoholikom. Ak niekoľkokrát vykonáš sexuálne ukájanie, zrazu zistíš, že si otrokom svojho tela. Ak si v manželstve a zahľadíš sa raz-dvakrát na inú ženu či muža a pokúšaš sa o zblíženie s ním, zrazu zistíš, že už nie si slobodný. Stovky ľudí, ktorí uviazli v tejto neslobode a zamilovali sa do cudzieho partnera, prišli ku mne a vyznali: „Nechcem to, ale nemôžem sa oslobodiť.“ Alebo začneš s drogami a zrazu si otrokom. Začneš s preklínaním a zrazu preklínaš stále. Začneš s fajčením a zrazu si už otrokom. Videl som mnohých, ktorí na takýchto seminároch boli oslobodení od fajčenia, aj od sexuálnych hriechov, od nepriateľstva atď. Odstrániť toto nepriateľstvo alebo otroctvo neresti znamená niekoho oslobodiť. Ježiš aj teba chce oslobodiť od všetkých tvojich pút k hriechu, k rôznym veciam a k ľuďom.

Oslobodenie od médio - mystickej psychózy

Do týchto pút sa dostávaš hriechom, ale aj keď robíš mágiu, špiritizmus, jasnovidectvo atď., stávaš sa jednoducho spútaným. Zvlášť to platí, ak sa zaoberáš okultnými vecami. Aj rôzni bioenergetici môžu mať pôvod v mágii. Potom naraz ľudia počujú všelijaké hlasy zhora alebo dola, stanú sa nepokojnými, majú ťažké sny, úzkosti, strach atď. Psychiatri ťa od toho nemôžu oslobodiť. Hovoria, že je to médio - mystická psychóza. V Cirkvi existujú také modlitby, skrze ktoré môžeš byť od toho oslobodený.

Oslobodenie od duchovných a duševnocitových prekážok

Ba čo viac, keď napr. prichádzaš stále neskoro do kostola, keď sa nemôžeš modliť, keď nechápeš Písmo Sväté, keď aj tu hneď zaspíš, len čo sa začneme modliť, keď vždy spíš pri modlitbe alebo pri vysvetľovaní Božieho slova, tak aj to je znamenie, že si spútaný. Treba sa za teba modliť modlitbu oslobodenia.

Keď máš zlé sny, keď máš hlboký strach a hrôzu, keď máš proti niekomu hlbokú antipatiu a keď hľadáš, ako by si sa mu pomstil, vtedy potrebuješ oslobodenie.

Ak sa ti tvoj životný partner zrazu stal nesympatickým – hoci normálne je, že ste si stále viac sympatickejší až do deväťdesiatky, pretože láska rastie – ak sa ti teda zrazu manželka alebo manžel stane nesympatickým, znamená to, že tvoje vnútorné oči sú zavreté. Potom vidíš iba telo, ale nie dušu manžela, manželky. Potom prestaneš prinášať svojej manželke kvety, už ju nepobozkáš, neobjímeš – a zrazu bude tvoje manželstvo chladné. Naraz sa sám seba opýtaš: „Kde je teraz tá láska?“ Vtedy potrebuješ modlitbu oslobodenia.

Keď niekomu nedokážeš odpustiť, alebo ak nemôžeš vyznať svoj vlastný hriech, alebo máš stále strach pred nejakým jedlom či pitím, keď máš strach z tmy alebo prachu, strach z polície, z pekla či hriechu, alebo čo ja viem z čoho, alebo keď chceš spáchať samovraždu, potrebuješ modlitbu oslobodenia.

Najprv sa musíš obrátiť, oľutovať a vyznať svoj hriech

Avšak skôr než pristúpiš k modlitbe za svoje oslobodenie, musíš sa obrátiť. Niekedy som sa modlil nad ľuďmi modlitbu oslobodenia a potom to bolo ešte horšie. Prečo? Oni boli určite oslobodení, ale moc zlého prišla naspäť, pretože títo ľudia nevyznali svoj hriech a nemali ľútosť. To značí, že nanovo zotrvávali v hriechu, a takto sa vrátila aj moc hriechu. Preto ak chceš byť oslobodený, musíš najprv oľutovať a vyznať svoj hriech.

Spoveď je ako druhý krst. Sv. Augustín hovorí, že je to krst sĺz. Veď je ti ľúto, že si ublížil Bohu a ľuďom a zaslzíš. Na spoveď môžeš ísť k hociktorému kňazovi, pretože je to Ježiš Kristus, ktorý ťa oslobodí. Je dôležité nájsť všetky hriechy, ktoré ťa spútavajú alebo voviedli do otroctva. Za predpokladu takéhoto vyznania a úprimnej ľútosti už samotné rozhrešenie prináša oslobodenie.

Je dobré, ak si napríklad prvý krát na seminári, urobiť si životnú spoveď. To znamená, ak si snáď ešte niektoré hriechy z detstva nevyznal, možno neboli ťažké, ale cítiš ešte svoju vinu a máš výčitky svedomia, je tu čas, aby si ich vyznal, aby si vedel, že teraz konečne v spovedi ti bolo celkom odpustené. Keď si v niektorej spovedi nepovedal celkom všetko, alebo si sa nevyspovedal správne, teraz to môžeš povedať.

Ďalej je potom dôležité, aby sa v spovedi povedalo všetko v krátkosti, je nás tu veľa a kňazov málo. V spovedi sa nepýtame veľa, iba povieme hriechy tak, ako keď ideš prať v práčke. Strčíš do nej prádlo, a už sa stále do nej nepozeráš, neskúmaš prádlo. Ani o hriechu sa nemá veľa, naširoko rozprávať, ale iba v krátkosti povedať: „Mal som pýchu, bol som žiarlivý,Atď.“

Úžasná istota

A ešte niečo. Spoveď je úžasná istota, že ti bolo všetko odpustené. Všetko, čo si povedal, aj čo si zabudol povedať, alebo čo si nepovedal, nakoľko to nebolo potrebné, je ti odpustené. Je to istota. Ak ťa ešte potom hryzie svedomie, tak pokojne povedz: Nie, diabol! Viem:Boh mi všetko odpustil!“ A môžeš lietať ako vták. Vždy, keď idem zo spovede, a chodím aspoň každý druhý týždeň, mám vždy veľa čo povedať. Potom som taký ľahký, radostný a zdravý! Mnohí psychiatri hovoria: „Prečo prichádzate ku mne? Choďte na spoveď a budete slobodní!“ Toto je vynikajúca klinika v Cirkvi. Teraz sa stalo moderným chodiť na spoveď. Na západe to bolo pred tým nemoderné. Ale teraz sa vie: ak nejdeš na spoveď, musíš ísť k psychiatrovi.

Ísť radostne na spoveď

Je dobré ísť radostne na spoveď. Ty nebudeš postavený pred súd v spovedi ale hriech. Ty sám odsúdiš svoj hriech a oslobodíš sa – to je veľkolepé. Spoveď je ako kúpeľ. Kúpeš sa, aby si sa umyl. Aký je rozdiel medzi smutným a svätým kresťanom? Svätý kresťan urobí hriech, ale ho vyzná a hneď oľutuje. Smutný kresťan však hreší a ostáva v hriechu. Je to presne tak ako s mojimi rukami. Teraz nie sú špinavé. Sú čisté. Prečo? Nie preto, že by nikdy neboli špinavé, ale preto, že si ich umývam. Skús sa mesiac neumývať – to by muselo smrdieť! (šum) Mysli na to, ak viac ako mesiac nejdeš na spoveď, smrdíš. (Smiech) Aj celé tvoje okolie. Badať to aj v Cirkvi, na omši, že to naďaleko smrdí. Žiaľ, smrad v Cirkvi. ...Ak chceš byť svätý, vyznaj svoje hriechy – choď na spoveď a teš sa! Na spoveď treba ísť, ak človek už dlhšie nebol, alebo ak má ťažký hriech. Je to, ako keď je celé tvoje telo už špinavé; potom ideš buď pod sprchu alebo do vane. Keď máš ľahšie hriechy, môžeš urobiť tak ako keby si si umyl ruky. Povieš iba Bohu: „Ľutujem, že som zhrešil,“ a je ti odpustené.

Skôr, než pôjdeš na spoveď, modli sa, aby Duch Svätý osvietil tvoj rozum, aby si videl svoje hriechy.

Modlitba pred spytovaním svedomia

Modli sa teraz. (Chvíľa ticha)

„Príď, Duchu Svätý! Osvieť nás, aby sme mohli v sebe vidieť každú temnotu. Otče, požehnaj týchto milých ľudí. Sú to tvoje dcéry a synovia. Prosím ťa, Otče, odpusť im, naplň ich svojím Duchom. Dotkni sa ich, aby skutočne zažili, že ty si ich otcom. Buď zvelebený, Otče!

Aj teba, Matka Božia prosíme, aby si za nás prosila. Vlož na nás svoje ruky a vypros nám Ducha Svätého. Veď ty si matka Ježiša. Ty si aj matka Cirkvi. Si naša matka. Si naša priateľka. Ako sa smieme jeden za druhého modliť, tak sa modlíš aj ty za nás. (Ticho.)

Spytovanie svedomia

Teraz sa pozri, aké máš hriechy! Nebol si pyšný? Nehovoril si proti druhým? Nerobil si nejaké zlo? Sebaukájanie? … Nebol si neverný v manželstve – v myšlienkach, v slovách, v túžbach alebo v skutkoch? Nerozprával si špinavé vtipy? Možno si bol homosexuálny, alebo si bola lesbická, to je tiež puto, z ktorého môžeš byť oslobodený. Bohu vyznaj a odovzdaj túto nemoc. Nenadával si? Nebol si žiarlivý? Nezávidel si? Nebol si lenivý? Nevynechal si omšu? Nepreklínal si niekoho? Nemal si do činenia so špiritizmom, mágiou, či jasnovidectvom? Neurobil si niečo proti svojím rodičom? Možno si pomýšľal na samovraždu, niekoho si vyhnal, rozviedol si sa? Neukradol si niečo? Nevydal si nepravdivé svedectvo pred súdom? Možno si bol na cestách nebezpečný pre druhých, znečisťoval si prírodu, nebol si už dlho na spovedi, nemiluješ svoje deti, nemiluješ seba, manžela, manželku, nemiluješ svoju prácu; nečítaš Sväté Písmo, príliš málo sa modlíš, si stále mrzutý, depresívny, ľutuješ sa, si agresívny, robíš inému výčitky... možno si šiel v ťažkom hriechu k prijímaniu, nenávidíš niekoho, chceš sa niekomu pomstiť, atď.

O čo viac hriechov zistíš, vyznáš pred Bohom a oľutuješ, o to lepšie. Mysli na to, že každý hriech ti môže byť odpustený.

Zmierenie nenarodených a predkov, pretrhnutie negatívnych vplyvov

keď v tvojej rodine alebo snáď v tvojom manželstve boli potraty nenarodených detí, či úmyselné alebo spontánne, potom urob toto: Daj tomu dieťaťu meno a pod týmto menom daj zaň odslúžiť omšu, a choď na túto omšu a na prijímanie za toto dieťa! V prípade úmyselného potratu aj odpros dieťa a pošli ho k Pánovi Ježišovi, aby v ňom našlo lásku a pokoj! Takto môžeš tomu dieťaťu pomôcť a to dieťa ti môže odpustiť.

Ak niekto v rodine zomrel ako samovrah, ak si zdedil nejaký hriech, či chorobu po predkoch, napíš to meno a nechaj odslúžiť omšu za toho predka. Choď na tú omšu, na prijímanie za nich a na konci omše povedz: „V mene Kristovom, odporúčam vám, moji predkovia, choďte za Ježišom!“ A potom: „Skrze Ježišovu krv stŕham každý negatívny vplyv mojich predkov na mňa.“ Zažil som, že mnohí ľudia boli takýmto spôsobom uzdravení na duši i na tele. Najmä boli oslobodení od mnohých hriechov, ale aj od epilepsie, niekedy schizofrénie a od iných chorôb. Preto na to myslite a urobte to!

Pokyny a modlitba na záver

Teraz po obede, najmä tí, čo sú na takomto seminári prvý raz, nech sa vyspovedajú. Ostatní nech oľutujú v kostole pred Ježišom svoje hriechy a povedia mu, že doma pôjdu na spoveď. Takto budete pripravení na modlitbu oslobodenia a uzdravenia.

Teraz ostaneme v pokoji a budem esa modliť k Bohu. Potom by bolo dobré napísať na kúsok papiera, od čoho by si chcel byť oslobodení ty alebo tvoja rodina, od akého hriechu, okultných praktík, od akého ťažkého stresu, chorôb a vôbec od všetkého, čo brzdí tvoj život. Potom po obede od 15 do 17. h budeme sa modliť modlitbu oslobodenia nad vami a potom ďalej modlitby uzdravenia. I zajtra doobeda budeme pokračovať v modlitbe za uzdravenie a budeme sa modliť aj za dary Ducha, aby sme sa stali pravými kresťanmi a pravými údmi Cirkvi. Teraz budeme dve minúty ticho ďakovať v modlitbe a uvidíme, aké ľahké je modliť sa a aké ťažké počúvať prednášku. (Smiech) Ak poviem „modliť sa“, tým chcem povedať, pozri sa na Boha a tým sa modlíš, to znamená byť uzobraný. Teda modli sa - pozri sa na Boha a povedz mu: „Áno, je to krásne, Otče, že ma miluješ!“

T. Ivancic, Vnutorne oslobodenie a uzdravenie, 6.cast

Psychotronika moze byt aj nebezpecna

2012-10-02T05:17:23Z

Je to svedectvo byvaleho psychotronika ktory sa obratil. Vysvetluje tu preco je psychotronika nebezpecna a proti Bohu. Psychotronici su ti pani behajuci s prutmi a hladajuci vodu. Malokto vie, ze je to okultizmus a hriech proti prvemu prikazaniu. Aj ked je to dost dlhe, autor rozprava svoje svedectvo velmi putavym sposobom.

http://www.gloria.tv/?media=292820

ZO VSETKEHO PRINESTE BOHU OBETU (3)

2012-10-22T05:04:43Z

Kto si chce prečítat aj predchádzajúce časti príspevku tu sú odkazy:

ZO VSETKEHO PRINESTE BOHU OBETU

ZO VSETKEHO PRINESTE BOHU OBETU (2)

4. Znášať pokojne protivenstvá, ktoré sa vyskytujú na našej životnej ceste:niekedy to bude nepríjemné, inokedy dotieravé či provokačné slovo, ironický úsmev, pohrdnutie, nezhoda, vylúčenie, nedostatok úcty, v iných prípadoch zase nepochopenie, výčitky, odmietnutie, nedostatok pozornosti, zabudnutie, nevďačnosť atď.Vtedy je nevyhnutné vedieť znášať a ponúknuť Bohu svoju obetu, nevšímať si to, tváriť sa, akoby sme boli slepí, hluchí, nemí, aby sme tak mohli lepšie vidieť, pravdivejšie hovoriť, počúvať Boží hlas. Nechať, aby zdanlivo prevažovali druhí. Hovorím zdanlivo,lebo v skutočnosti má prevahu ten, kto vie také veci znášať v tichosti pre Božiu lásku. Ochotne umožniť, aby iní mali prvé miesta, aby pre nich bolo to najlepšie, aby sa tešili a ťažili z ovocia našich prác, našich obiet, našich aktivít, našich schopností, z nášho dobra, a dokonca by som povedala, že z našich čností, akoby to boli ich veci, a uspokojiť sa s tým, že sa pokoríme a obetujeme z lásky k Bohu a blížnemu.

Ochotne znášať spoločnosť tých, čo sú nám nesympatickí a nepríjemní, tých, čo nám protirečia, obťažujú nás a otravujú dotieravými, ba až zlomyseľnými otázkami, odpovedať im úsmevom, službou, priazňou, láskou a odpúšťaním, s pohľadom obráteným k Bohu. Toto zrieknutie sa seba samého je možno najťažšia obeta pre našu úbohú ľudskú prirodzenosť, no pritom aj najmilšia Bohu a najzáslužnejšia pre nás.

5. Potom sú to vonkajšie obety a pokánia: niektoré povinné, iné dobrovoľné. Povinné obety sú napríklad pôsty a zdržiavania sa, ktoré stanovila Cirkev. No nemusíme a nesmieme sa obmedzovať len na ne, bolo by to veru veľmi málo v porovnaní s tým, ako by sme všetci mali robiť pokánie za hriechy svoje i za hriechy blížnych.

Existujú určité nástroje pokánia, ktoré používali mnohí svätí - biče, kajúce rúcha, atď. Tieto pokánia sa konajú len so súhlasom spovedníka a v zjednotení s Kristom bičovaným, zviazaným povrazmi, korunovaným tŕním. Ak takto trpel Kristus za nás, je viac ako spravodlivé, aby sme aj my robili niečo pre neho a pre vykupiteľské dielo.V duchu pokánia je zaužívané aj modliť sa z rozprestretými rukami, zjednotení s Kristom ukrižovaným, alebo prestretý čelom na zemi, aby sme sa pokorili v Božej prítomnosti,keď sme sa opovážili uraziť ho, hoci nie sme oproti nemu ničím. Hoci tieto pokánia nie sú povinné, bývajú v mnohých prípadoch nevyhnutné - napríklad vtedy, keď potrebujeme zvíťaziť nad výbušnou povahou, ktorá nás zvádza k hriechu, i nad silnými pokúšeniami sveta, diabla, pýchy a tela.

Ježiš Kristus ako božská osoba nemohol hrešiť, a predsa nám dal veľký príklad kajúceho života. Predtým ako začal verejne pôsobiť strávil štyridsať dní na púšti v modlitbe a pôste. Ako nám dosvedčujú evanjeliá, i počas verejného pôsobenia sa často utiahol od zástupov od ústrania, aby sa v samote modlil k Otcovi. Predtým ako sa vydal na smrť, zotrval v dlhej modlitbe v Getsemanskej záhrade.Je možné, aby sme my, takí úbohí a slabí, nepotrebovali modliť sa? Potrebujeme ... a veľmi! Práve v modlitbe sa stretáme s Bohom, práve v tomto stretnutí získavame milosť a silu, ktorú nevyhnutne potrebujeme, aby sa sme vedeli zapierať a prinášať obetu, ktorá sa od nás žiada: "Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie života a málo je tých, čo ju nachádzajú!" Mt, 7,13-14Ježiš Kristus nám tu zdôrazňuje, že veľmi potrebujeme obetovať sa, lebo bez ducha osobného sebazapierania nevojdeme do večného života."Prinášajte Pánovi stále modlitby a obety."

Zdravas Mária!

(sestra Lucia - Výzvy fatimského posolstva, str. 104-106)

mikulas 2012

2012-09-03T19:13:04Z

Kedze ma viaceri prosili o nejaky vlastny blog a ja sa este na pisanie peknych duchovnych myslienok necitim, aspon sa pozdielam s tym, co dostanu moje kolegyne tento rok na Mikulasa. Mame v praci taky mily zvyk ze si na mikulasa dame nejaku cokoladku, ovocie, ...minuly rok sme vsetky dostali od jednej kolegyne medovnikovy stromcek a ja som sa tento rok rozhodla ze im konecne vyrobim take mile darceky, ktore vydrzia dlhsie ako cokolada.
Kedze vyroba jedneho takeho darceka trva dve tri hodiny, tak ich pripravujem uz teraz.
Zatial mám hotove len styri este musim urobit sedem takych postaviciek. Kazda kolegyna dostane napodobeninu samej seba. Povodne som vam nafotila nejakych trinast fotiek tych postaviciek, ale smola, neviem ako sa do blogu davaju fotky a tak je len jedna.

"Zo všetkého prineste Bohu obetu..." (2)

2012-09-03T17:30:03Z

http://mojakomunita.sk/web/florkova.veronika/blog/-/blogs/zo-vsetkeho-prineste-bohu-obetu?_33_redirect=%2Fweb%2Fflorkova.veronika%2Fblog

V priebehu svojho každodenného života nachádzame mnohé a rôzne druhy obiet, ktoré môžeme a musíme prinášať Bohu.Obetu hrdla, ktorá je v mnohých prípadoch povinná. Zriekať sa nemierneho pitia alkoholických nápojov, lebo kalia úsudok, otupujú rozum a znevažujú dôstojnosť človeka, znižujú ho pred Bohom i pred čestnými ľuďmi. Koľko rodín je nešťastných pre tento hriech! Prečo sa radšej neprinesie Bohu obeta nepitia a nerozdelí sa medzi chudobnými to, čo sa premrhá tak zbytočne a hriešne, zatiaľčo toľko našich blížnych nemá ani nevyhnutné prostriedky na to, aby prežili?

Túto obetu miernosti, ktorou by sme mali prispiet na stol stvorenia, ziada Boh uz od zaciatku stvorenia prvych dvoch ludskych bytosti. Svate Pismo hovori:"Potom Pán, Boh vysadil na východe, v Edene, raj, a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným...A Pán, Boh prikázal človekovi: Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš! (Gn 2, 8-17) Na obživu mali Adam a Eva toľko ovocia z rôznych stromov, že nepotrebovali ovocie poznania dobra a zla, naopak, bolo veľmi škodlivé, preto sa Boh poistil tým, že im ho zakázal jesť. Najlepšie bolo podriadiť sa Božiemu príkazu a priniesť obetu, že sa toho ovocia nedotknú.

V tomto ako aj v mnohých iných prípadoch života musíme praktizovať čnosť miernosti, ktorá od nás vyžaduje umŕtvovanie žiadostí hrdla. Boh ako dobrý Otec dal svetu toľko dobrých a znamenitých vecí, ktorými sa jeho deti môžu živiť, z ktorých sa môžu dokonca tešiť, ale vždy v súlade s poslušnosťou Božiemu zákonu a bez toho, aby zabúdali na praktizovanie obety miernosti, ktorú máme Bohu prinášať ako vďaku za toľké dobrodenia a v prospech blížnych, ktorí to potrebujú.

Nehovorím, že Boh žiada od všetkých to, čo od mnohých svojich vyvolených: aby sa zriekli všetkého v prospech chudobných a nasledovali ho v úplnom zrieknutí sa pozemských dobier, ale chce od všetkých, aby sme žili oslobodení od nadmiernej náchylnosti k týmto dobrám.

Spomeňme si na rozhovor Ježiša Krista s mladíkom, ktorý ho vyhľadal: "... "(Mt 19, 16-24)
Podľa toho, ako som počula rôznych komentátorov, Ježiš Kristus sa v tomto svojom tvrdení obracia na bohatých lakomcov, ktorí sa starajú len o to, aby zhromažďovali bohatstvá, a preto nechcú dávať, odmietajú deliť sa o nadbytok s blížnymi, ktorí to potrebujú. Keď Pán hovorí o poslednom súde, učí nás, že práve to je dôvodom strašného rozsudku na večné trápenie pre tých, čo budú stáť po jeho ľavej strane: "... "(Mt 25,41-46)
Pamätajme na to všetko, keď nás Boh vo fatimskom posolstve žiada: "Obetujte": to, čoho máte nadbytok a nepotrebujete to, pomôžte svojím bratom, ktorí nemajú ani nevyhnutné a zomierajú od hladu a zimy. O odriekanie a obetu nás žiada, vyžaduje od nás sám Boh. Ak sa nebudeme obetovať v tomto živote,budeme obetovaní vo večnom živote nielen preto, že sme robili zle, ale aj preto, že sme nerobili dobre: "Bol som hladný a nedali ste mi jesť, bol som nahý a nepriodeli ste ma...vždy, keď ste neurobili tieto veci jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to neurobili. A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života."

Aby sme sa spasili, nestačí vylúčiť zlo, ale vyžaduje to aj čnosť konania dobra, ktoré máme všetci povinnosť praktizovať.

Existuje potom i ďalšia séria malých obiet,ktoré môžeme a do určitej miery aj musíme Bohu dávať. Hoci sú malé, nie sú menej dôstojné Boha, menej záslužné a osožné, lebo nimi dokazujeme nežnosť našej vernosti a lásky k Bohu a blížnemu. Ich prinášanie nás obohacuje milosťou, posilňuje vo viere a v láske, robí nás dôstojnými pred Bohom aj blížnym, oslobodzuje nás od pokušení a egoizmu, od žiadostivosti, neprajnosti a túžby po pohodlí.

Práve veľkodušnosť v malých veciach, ktoré sa bežne vyskytujú v každej chvíli, je dokonalosťou prítomného okamihu.

K tomu patrí:

1. Modliť sa s vierou a pozornosťou a podľa možností vyhnúť sa roztržitosti. Modliť sa s úctou a s vedomím, že hovoríme s Bohom, ktorý nás miluje a chce pomôcť našej slabosti ako otec, ktorý podáva ruku malému dieťaťu, aby mu pomohol kráčať:pred Bohom sme stále veľmi slabé, malé deti, malátne v praktizovaní čností, potkýname sa a padáme v každom okamihu, preto potrebujeme ruku nášho dobrého Otca, ktorý nám pomôže vstať a kráčať cestou svätosti.

Či sa modlíme v kostole, doma, cestou, na poli, či na ulici,...všade je Boh, ktorý vidí a počúva naše prosby, chvály i vďaky. Tak nás učí Ježiš, keď odpovedá Samaritánke na jej pochybnosť: "..." (Jn 4, 19-24)

Boh chce, aby sa naša modlitba prednášala pravdivo, aby sme si uvedomovali, kto sme, akí sme úbohí, ničotní v porovnaní s Ním. Aby sme si uvedomovali, čo od neho žiadame, čo úprimne sľubujeme a čo by sme boli ochotní aj splniť. Nech naše chvály a vďaky Bohu sú výrazom pravdy, ktorú cítime vo vnútri svojho srdca, v duchu viery, lásky a dôvery. Boh sa neuspokojí s našimi slovami, ak sú prázdne, plané a bez zmyslu, alebo naučenými formulami, ktoré sa páčia stvoreniam. Naša modlitba musí však byť pokorná a sprevádzaná duchom obety

Často bude nevyhnutné obetovať časť svojho odpočinku, možno skôr vstať, aby sme mohli ísť do kostola a zúčastniť sa na eucharistickej obete. Alebo večer, pred odpočinkom, venovať aspoň krátky čas modlitbe ruženca, zaprieť sa vypnúť rádio či TV. Boh od nás žiada zrieknuť sa vlastných záľub a rozmarov. Ako som povedala predtým, ak sa nechceme obetovať v tomto živote, budeme sa musieť obetovať vo večnom, lebo ak sa nespasíme nevinnosťou, spasíme sa jedine modlitbou a pokáním.

‎

2. Ponúknuť Bohu ako obetu nejakú malú záľubu v jedle tak, že si tým nepoškodíme fyzické sily potrebné na to, aby sme mohli pracovať. Tak napríklad nahradiť ovocie, ktoré máme radi, menej chutným, či zákusok... alebo nápoj, zniesť smäd na určitý čas, potom ho uhasiť, ale menej chutným nápojom, zdržiavať sa alkoholu, aspoň v prehnanej miere.
Keď si vyberáme jedlo, nerozhodnime sa pre to najlepšie. Ale ak sa ho nemôžeme zriecť bez toho, aby to nebolo nápadné, prijmime ho jednoducho a bez starosti, vzdávajme vďaky Bohu za pochúťku, ktorú nám ponúka. Veď nemožno veriť tomu, že by Boh ako dobrý Otec, keďže taký je, bol s nami spokojný len vtedy, keď nás vidí umŕtvených. Boh stvoril dobré veci pre svoje deti, je rád, keď si nimi poslúžia bez toho, aby ich zneužívali, ak pri tom splnia povinnosť pracovať, aby si ich zaslúžili. Prijmime ich s vďakou a láskou voči tomu, ktorý nás svojimi darmi zahŕňa.

3. Obetu, ktorú môžeme a musíme priniesť Bohu v obliekaní : zniesť trochu chladu alebo tepla bez sťažovania sa, ak sa nachádzame na jednom mieste s inými osobami, ponechať na nich, či chcú mať dvere či okná otvorené alebo zavreté. Obliekať sa slušne a skromne bez toho, aby sme sa stali otrokmi posledného výkriku módy, a odmietnuť ju vždy, ak nie je v súlade s týmito dvoma čnosťami, aby sme sa spôsobom obliekania nestali podnetom na hriech. Pamätajme, že pred Bohom sme zodpovední za hriechy, ktoré iní spáchajú kvôli nám.
Preto sa musíme obliekať podľa kresťanskej morálky, osobnej dôstojnosti a solidarity s inými, priniesť Bohu obetu prepiatosti a márnivosti. Pokiaľ ide o márnivosť, treba priniesť Bohu obetu prílišného ozdobovania sa mnohými šperkami, bez ktorých môžeme žiť veľmi dobre a za ich cenu radšej pomôcť blížnym, ktorí to potrebujú. Namiesto veľmi bohatej a drahej látky sa uspokojme s jednoduchšou a lacnejšou, tak aby sme mohli pomáhať svojím blížnym, ktorí si nemajú čo obliecť.

sestra Lucia - Výzvy fatimského posolstva, str. 99-104

Tip ako schudnúť

2012-09-03T12:58:22Z

Najprv otoč hlavou doľava a potom doprava. Opakuj toto cvičenie zakaždým, keď ti niekto ponúkne jesť. Za pár dní by sa mali dostaviť prvé výsledky.

Eneagram

2012-09-01T15:17:42Z

viac na tomto odkaze:

http://www.vojtechkodet.cz/dulezite-otazky/enneagram-odpoved-na-otazku.html

Priznám sa že keď som sa to dozvedela prvý krát , bola som v poriadnom šoku. Z eneagramu su odvodené aj štyri známe typ. charakterov sangvinik, cholerik, flegmatik, melancholik.

RECEPTY MODLITBOVÉHO GURMÁNA

2012-08-28T06:25:08Z

Osobné svedectvo

Viera v detských topánkach

Každé obdobie môjho života sprevádzal iný druh modlitby. Modlitba je proces a ten, kto tvrdí, že u neho bola modlitba vždy rovnaká, nehovorí pravdu. Modlitba totiž prechádza takými podstatnými zmenami, že to, čo v istom období života nazveme modlitbou, by sme tak nikdy nepomenovali ani predtým, ani potom. Moje prvé skúsenosti, ktoré by som z dnešného hľadiska pomenoval modlitbou - vtedy by som ich tak nebol nazval - som nadobudol počas základnej školy v Topeke v Kansase. Možno to bude znieť veľmi staromódne katolícky, no boli to moje skúsenosti ako miništranta vo Farnosti Nanebovzatia Panny Márie. Vstával som zavčasu, aby som stíhal omšu. V kostole som sa cítil dobre a niekedy po škole, a aj v sobotu, som tam často chodieval celkom sám. Ostával som tam dlho kľačať a dávalo mi to pocit, že som naplno prítomný, pocit tepla a istoty. Cítil som pri tom, že môj život má stred, že nie je rozháraný a nezmyselný. Existovalo niečo, čo držalo môj život pokope. Tento zážitok mi slúžil ako akési vycentrovanie života prv, než som prenikol do jeho disparátnej podoby. Životný pocit disparátnosti som potom zbadal u mnohých mladých ľudí, s ktorými som sa neskôr stretol. Bol som svedkom, ako neuveriteľne sa museli namáhať, aby sa akomak ubránili rozpadu. Ja som to nepotreboval. Viem si spomenúť aspoň na pol tucta príležitostí, keď som niečo také zažil veľmi hmatateľne. Bolo to niekedy medzi štvrtou a ôsmou triedou. Nestávalo sa to len v kostole, ale kdekoľvek a vždy som bol pri tom sám.

Nechcel by som tým zážitkom pripisovať nejaký prehnaný mystický význam. Zakaždým však pri nich akoby úplne zastal čas. Jednoducho ma prenikol pocit, že život je hodno žiť. Vedel som, že život je dobrý a že má zmysel. Nebolo to absurdné. Po takýchto momentoch som vždy pocítil veľkú radosť.

Raz sa mi to stalo vonku, na poli. Šiel som na skautské stretnutie a mal som na sebe uniformu. Bola tma. Zrazu ma prenikol silnýpocit Božej prítomnosti a pocit, že Boh je dobrý. Musel som si kľaknúť. Potom som vyskočil a šiel na stretnutie Nebolo nikoho, s kým by som o tom mohol hovoriť. Nebol vtedy vhodný čas na hovorenie o náboženských skúsenostiach. Bol to čas nariadení a štruktúr. Tieto zážitky mi však poskytovali istotu. Preto, že Boh bol pre mňa taký reálny, chcel som sa stať kňazom. Počas pobytu v kňazskom seminári som nikdy vážne nezapochyboval o svojom povolaní. Skúsenosť Boha z mojej mladosti bola v mojom vnútri taká živá, že zo mňa sňala väčšinu bežných obáv. Mal som za sebou centrujúcu skúsenosť, vďaka ktorej sa všetko ostatné - vrátane cirkevnej úzkoprsosti a zákonníctva - javilo len ako prebytočná malichernosť.

Niekedy okolo roku 1957 som si prečítal knihu Felixa TimmermansaFrantišek. Išlo o popularizované vydanie života svätého Františka z Assisi, klasiku tohto literárneho žánru. Vo Františkovi som videl to, čo v ňom videl každý. Pre mladíka hľadajúceho slobodu a dobrodružstvo sa stal hviezdou. Bol mojím hrdinom. Ničoho sa nebál a našiel cestu k šťastiu v tomto svete. Radostný žobrák, slobodný muž, ktorý sa nenechal spútať systémami tohto sveta, vo mne vzbudzoval bezhraničný obdiv. Približne v tom čase prišli do našej farnosti misie a s nimi aj dvaja pátri-františkáni. Nikdy predtým som žiadneho františkána nevidel, ale keď som ich zbadal v hnedých sutanách s bielym opaskom, povedal som si, že presne tým sa chcem stať aj ja. Preto som sa po ôsmej triede presťahoval do Cincinnati v Ohiu a vstúpil som ku františkánom.

Keď som mal devätnásť a stal som sa novicom, nesmieme silno som začal prežívať bezpodmienečnú Božiu lásku. V reči charizmatického hnutia by som povedal, že som bol pokrstený Duchom Svätým. Všetky tie nekonečné zákony a predpisy, ktorých dodržiavanie sa od nás vyžadovalo - písal sa rok 1961 pred Druhým vatikánskym koncilom! - sa rozplynuli ako dym. Vtedy sa všetci bez prestania zaoberali pravidlami, zákonnými povinnosťami a spievali nekonečné latinské omše. Vnímal som to všetko ako príliš suché a sterilné a myslím si, že tak to videla aj väčšina mojich spolužiakov. Vždy som sa usiloval byť príkladným chlapcom. Vidím sa ako dnes - bol som taký malý farizej. Všetko som chcel robiť perfektne, perfektne a ešte raz perfektne.

Uprostred školského roka sa mi to odrazu stalo obrovským bremenom.

Jedného dňa som kľačal v kostole a vtedy ma niečo preniklo, akoby som počul hlas: „Ja som Láska. Som tvoj otec. Je to v poriadku. Všetko ostatné je nedôležité.“ Zrazu som bol prekvapujúco slobodný. Bolo to ako pokračovanie mojej prvej náboženskej skúsenosti, ale na oveľa hlbšej úrovni. Bol to pocit márnotratnej, bezpodmienečnej lásky a hlbokého bezpečia.

„Brat šťastný“ a Biblia

Svoje ďalšie veľké vnútorné otvorenie som prežil počas prvého roku v Seminári sv. Leonarda v ohijskom Daytone, keď som prvom ročníku teológie začal študovať Bibliu. Odvtedy je moja láska k Svätému písmu stále rovnako silná. Pri čítaní Evanjelií - v tom čase som prečítal celú Bibliu najmenej dvakrát - som sa doslova zaľúbil do toho, čo sa vo mne pri čítaní dialo. Zrazu sa ma zmocnil zmätok, lebo som mal pocit, že väčšina ľudí nepochopila rozhodujúci bod celého textu. Možno som neuveriteľne arogantný, ale ešte stále som presvedčený, že väčšina ľudí nepochopila to najrozhodujúcejšie z posolstva Evanjelií. Preto som sa vydal na cestu vlastného výkladu Písma. Zodpovedal mojej vnútornej ceste, ktorá ma viedla cez zákon do priestoru ducha. Podľa mňa vykonáva Biblia presne ten istý pohyb. Sväté písmo bolo pre mňa druhým oslobodzujúcim zážitkom. Vtedy ma v škole volali „Brother Happy" - brat šťastný. A naozaj som ním bol. Nemohol som sa dočkať, kedy sa stanem kňazom, lebo som chcel ľuďom čo najskôr sprostredkovať pravdu, ktorú som spoznal ja, nech to aj znie akokoľvek namyslene. Vedel som, že Boh mi oslobodil srdce a Biblia hlavu.

Demontáž náboženského lešenia

V prvom rade som si všimol základnú schému Biblie. Zistil som, že hovorí o procese viery, o ceste viery. Nehovorila o o „náboženstve“. Naopak, bola veľmi anti-náboženská. Platí to už aj v Starom zákone, kde sa, napríklad, hovorí o ľude zamestnanom stavbou chrámu a slávením rituálov. Vtedy sa objavia proroci a v mene Božom hovoria: „Nechcem to! Milosrdenstvo chcem, nie obetu!“

Niečo podobné sa dialo aj v mojom vnútri. Začínal som ako náboženský, katolícky a konzervatívny chlapec z Kansasu (hoci to nemusí byť zlý štart!) a potom som zažil v istom zmysle revolúciu. Náboženstvo je len vonkajšie debnenie, istý druh lešenia. Jedného dňa treba to lešenie zložiť. Zažil som, že väčšina ľudí sa upla na toto lešenie, presne tak, ako to urobili aj farizeji. Videl som, ako ho Ježiš prerazil. U mnohých však k takémuto prelomu nikdy nedôjde. Nikdy sa nevydajú na cestu vedúcu z náboženstva smerom do viery. Ak by to chceli dokázať, museli by zažiť to, čo som zažil ja pri čítaní Písma: hlbokú skúsenosť bezpodmienečnej Božej lásky.

V našej cirkevnej reči sa však, žiaľ, vôbec nepočíta s procesmi rastu a so životnými cestami. Naša reč hlása výsledky, dopady, večné pravdy. Nie je otvorená a dočasná. Už v prvej triede sa učíme o dôsledkoch. Hovoríme rečou zotrvačnosti a len málo rečou procesov. Učia nás, že sa musíme držať a správať podľa oddávna známy dôsledkov ľudského správania - namiesto toho, aby nás povzbudzovali k novým skúsenostiam, ktoré by sme mohli nadobudnúť v procese vlastného rastu.

Okrem toho som objavil aj niečo smutné - a kvôli tomu sa mi zapáčili charizmatici - väčšina ľudí Boha nemilovala. Podľa môjho hrubého odhadu mala väčšina ľudí pred Bohom najmä strach. Preto sa usilovali Bohu vždy čosi dokazovať. Chceli si zaslúžiť lásku nejakého boha, a pritom v jeho lásku vôbec neverili. Nemali žiaden pravý a prirodzený vzťah k milujúcemu, otcovskému a materskému Bohu. Bolo v nich príliš veľa strachov. Nedokázali uveriť, že by ich Boh mohol mať naozaj rád. Keby boli k sebe naozaj úprimní, museli by uznať, že ani oni sami Boha nemali radi. Možno by aj boli vyznali; že Boha „milujú“, ale tie úvodzovky by tam dali celkom vedome. Samozrejme, že som vždy znova a znova počúval reči typu: „Ja milujem Boha a Boh miluje mňa“. Keď sme sa však v rozhovore pustili trochu hlbšie, vysvitlo, že mnohí cítili voči Bohu najmä hnev - a strach. Prelom v mojom vnútri nastal len vďaka kontemplatívnemu prvku v mojom živote, vďaka tichu a modlitbe, vďaka skúsenosti Božej prítomnosti. Pri tom šlo vždy o skúsenosť bezpodmienečnej lásky.

Mystický bod

Bol to predovšetkým pocit intenzívnej vnútornej vitality, pretože som vedel: to je ono. Ale medzi touto skúsenosťou a arogantnou svojhlavosťou je len veľmi tenká čiara, ktorá je o to krehkejšia, o čo viac si uvedomujete, ako ostatným stačí vonkajšia náboženskosť a dodržiavanie zákonov. Túto líniu, bohužiaľ, prekračujem veľmi často až dodnes. Mám v sebe silnú náklonnosť k bezohľadnosti, príliš rýchlemu posudzovaniu a k cynizmu. To sú moje hriechy. Ide naozaj o veľmi tenkú deliacu čiaru. Niekedy mám chuť poriadne zatriasť všetkými tými ľuďmi opevnenými vonkajšími formami. Robím to nevedome. Chcem im povedať: „Tak vylez! Vylez už konečne!“ Keď začnete hovoriť o blízkosti, o láske, o prelome, o ceste a o bezpodmienečnom odovzdaní, ľudia sú schopní nekonečného odporu. Je to reč vášne - reč utrpenia a náruživosti. Ľudia sa toho boja. Chcú len nenáruživého boha, boha bez vášne. Keď som zažíval „vášnivého“ Boha, ktorému som mohol veriť, že ma má rád, Boha, ktorý sám dokázal „cítiť“ - ak možno hovoriť takto ľudsky o Bohu — vyvolávalo to vo mne vnútornú sviežosť, oduševnenosť a radosť. O tom všetkom som chcel hovoriť ľuďom naokolo.

Charizmatické skúsenosti

V roku 1970 som bol vo Farnosti Nepoškvrneného Máriinho Srdca vo West-Topeke vysvätený za kňaza. Moji rodičia tam žijú až dodnes. Kostol stojí zhodou okolností presne na mieste, kde začalo americké Turíčne hnutie. Vtedy stál na rohu 17. ulice a Stone Street veľký dom menom Stone’s Folly.Bol to vraj najväčší a najhonosnejší dom stojaci na prelome storočí v Topené. Postavil ho istý pán Stone. Keď sa tento pán v roku 1900 vysťahoval, zhromaždila sa v ňom skupina evanjelických kresťanov. Dali si meno Biblická škola Charlesa Parhamsa.Stretli sa v ňom na Silvestra roku 1900, v posledný večer na prelome storočí a sľúbili si, že sa budú celý jeden rok modliť a študovať Bibliu, aby znovu objavili dary Ducha svätého. Rozpráva sa, že presne o rok, znova na silvestrovský večer, začali hovoriť v jazykoch¹. Celé to znie možno až príliš dramaticky, aby to bola pravda – načasovanie, zhoda miest, atď.Ale bolo to tak. Mnohí uvádzajú začiatok moderného Turíčneho hnutia práve na tomto mieste.

(1 Hovorenie v jazykoch alebo glosolália: modlitba v neznámej alebo známej reči, ktorú sa modliaci sa človek nikdy neučil. Podľa i Kor, 12-14 ide o dar Ducha, ktorý sa v cirkvi znova ujal vďaka Turíčnemu hnutiu v 60-tych rokoch minulého storočia a existuje v rôznych charizmatických hnutiach viacerých cirkví)

Nech je ako chce, až do dňa mojej vysviacky som o tomto príbehu nevedel zhola nič. Keď som sa po slávnosti postavil ku dverám chrámu, aby som pozdravil farníkov, prišla za mnou jedna pani a povedala: „Duch svätý vás použije!“ Odpovedal som niečo ako: „Ja viem, ja viem.“ (Bol som sebavedomý, veď ma práve vysvätili...) Chcela so mnou hovoriť a pri stretnutí mi vyrozprávala spomínaný príbeh. Ukázalo sa, že je katolícka charizmatička. Povedala, že Pán je ukázal, že som prvým katolíckym kňazom, ktorý bol vysvätený presne na mieste, kde presne pred sedemdesiatimi rokmi začalo Turíčne hnutie. Ako väčšina charizmatikov, aj táto žena mala slabosť pre symboliku čísel. Sedemdesiatka bola pre ňu, pochopiteľne, hlboko symbolická. Pripomenula jej 70 rokov „babylonského zajatia“ izraelského ľudu. Moja vysviacka bola pre ňu symbolom, že inštitucionálna cirkev konečne pripustí aj charizmatickú skúsenosť. V tom čase som ešte o charizmatickom hnutí nič nevedel. Pani sa mi zdala - úprimne povedané - trošku čudná. Presne o rok neskôr sa však v Cincinnati začali diať mnohé neobyčajné veci, ktoré nakoniec viedli k založeniu spoločenstva New Jerusalem. Príbeh tejto ženy nehovorím často, lebo ho nechcem príliš nafukovať. Niektorí hovoria, že jej slová, že budem osobitným spôsobom použitý, boli proroctvom. Možno je to pravda, ale aj mnohí iní ľudia boli použití osobitným spôsobom.

Po vysviacke som sa vrátil späť do Cincinnati a stal som sa učiteľom náboženstva vo františkánskom gymnáziu. V tom čase mi modlitby v našom bratstve pripadali veľmi suché a mŕtve. Začul som, že v blízkom katolíckom kostole sa zhromažďujú charizmatici a modlia sa tam. Niekoľkokrát som za nimi zašiel. Sám som sa za charizmatika nepovažoval; niektoré ich prejavy a exhibície mi naozaj nič nehovorili. Napriek tomu som cítil, že v tom bolo aj niečo pravdivé. O tom som naozaj nikdy nepochyboval. Títo ľudia mali za sebou rovnakú skúsenosť ako ja - našli v Božej láske istotu a bezpečnosť. Vedeli, že Boh je láska. Mali s ním skúsenosť lásky. Nepridal som sa k nim aj preto, lebo som po koncile nadobudol veľmi solídne akademické vzdelanie a to, čo tí ľudia robili, bolo zjavne poznačené mnohými nedostatkami a nezrelosťou. Podľa môjho názoru to jednoducho nesedelo. Nikdy som však nespochybňoval ich skúsenosť a dobromyseľnosť a z času na čas som sa nimi aj modlil.

Kolektívny prelom

Po istom čase som dostal za úlohu viesť v arcidiecéze Cincinnati duchovné cvičenia pre mládež. V novembri 1971 som začal s prvými víkendovými exercíciami pre mladých mužov. Keď som mal kázeň o bezpodmienečnej Božej láske, jeden po druhom začali plakať. Pritom šlo o 18-ročných chuligánov tesne pred koncom strednej školy! Nikdy potom som už nevidel niečo podobné. Božie prekvapenia majú odvtedy pevné miesto v mojej teológii, pretože som zažil, že Boh je suverénny a slobodný a môže robiť, čo chce. Myslím, že odvtedy možno datovať aj začiatok spoločenstva New Jerusalem — vďaka Božej iniciatíve a jeho účinkovaniu. Odvtedy som už viedol množstvo iných duchovných cvičení a kázal som lepšie ako vtedy, no v novembri 1971 šlo o úplne špeciálnu prítomnosť Božieho Ducha. Mladíci ostali bdieť celú noc pri oltári, modlili sa, spievali a meditovali. Keď som na druhý deň ráno prišiel medzi nich, niektorí sa „modlili v jazykoch“. Ja sám som sa vtedy ešte týmto spôsobom nemodli a v žiadnom prípade to nemali odo mňa. Pamätám si, ako som stál vzadu v kostole a pozoroval som ich. Najprv mi z toho nebolo veľmi príjemne. Išlo predsa len o františkánsky kostol a navyše som začul, ako sa bratia bývajúci hneď vedľa kostola strašne rozčuľovali, že celú noc bolo z kostola počuť spev, že „tam robili hrozný rachot“. Ešte dnes sa počujem, ako som si hovoril: »Bože môj, aký postoj mám teraz zaujať?“ Zároveň som však v sebe cítil nadšenie, pretože som tušil, že sa deje niečo dôležité. Tí mladíci totiž zažívali presne to, čo som zažil aj ja. A tak sa vo mne miešali nadšenie a strach, vnútorná energia a navonok prejavovaná starosť. Tento stav trval vo mne približne dva roky a ja som sa len prizeral, ako mi to prerastá cez hlavu. Lenže ja som mal byť predsa duchovným vodcom! Aj preto som sa usiloval byť nanajvýš pozorný.

Sám sebe som bol tým najhorším diablovým advokátom(2). Je to všetko naozaj správne? Sám pre seba som si vtedy vyvinul akési „áno/ale odpovede“.

Vidieť to, napríklad, na mojom stanovisku k „reči v jazykoch“. Vidím v tom cestu smerom do pravej mozgovej hemisféry(3), do našej ne-racionálnej stránky. Aj keď sú „nové jazyky“ veľmi dôležité, sú zároveň aj najnepatrnejším z darov Ducha. Majú však veľký význam pre západnú spoločnosť, pretože táto skúsenosť podkopáva našu dôveru k ľavej mozgovej hemisfére, k našej analyticko - racionálnej stránke. Dar jazykov nás doslova katapultuje - rovnako ako sny - do pravej polovice, ktorá je oveľa otvorenejšia pre duchovné skúsenosti. Dôležité je, aby sme »sa aspoň raz v živote otvorili a oslobodili od svojej verbálnej-, logickej a rozumovej stránky a nechali sa vtiahnuť do, nesúvislého a nelogického detského bľabotu« Je to zároveň aj odovzdanie sa tajomstvu Božej prítomnosti. Aspoň raz v živote tak pripustím, že ten môj kúsok rozumu a kúsok reči nepostačuje na to, aby som nimi obsiahol celú skutočnosť. Preto je dôležité pripustiť dar hovorenia v jazykoch.

Ale - a tu prichádza k slovu druhá časť „áno/ale“ - dar hovorenia v jazykoch nemusí byť nevyhnutne znakom osobitnej svätosti. Sú ľudia, ktorí prežili prelom k mystickej hĺbke bez prijatia tohto daru Ducha. Ak chceme zažiť prelom, nemusíme nevyhnutne hovoriť aj v jazykoch. Poznám príliš veľa neurotických, strnulých a egoistických ľudí s týmto darom. Nemyslím si teda, že tento dar je znakom čohosi vyššieho. Prijatietohto daru však predsa len považujem za znak, a síce za znak prelomu. Myslím, že som to zažil práve počas spomínaných exercícií s mladými mužmi a aj počas rastu nášho spoločenstva New Jerusalem.Táto skúsenosť ma premenila, pretože keď som videl, ako Boh prekvapení suverénne a slobodne koná, musel som opustiť svoje zvyčajné vzory myslenia.

(2 - V katolíckej cirkvi sa na procesoch svätorečenia zúčastňuje aj takzvaný „diablov advokát“, poverený zbieraním všetkých materiálov svedčiacich proti svätorečeniu.

3 – Podľa najnovších výskumov mozgu sa v pravej mozgovej hemisfére nachádza celistvé, syntetické a symbolické myslenie v obrazoch, atď. Ľavá mozgová hemisféra je zas charakteristická analitycko – argumentatívnym myslením. Západná kultúra i jej duchovné dejiny sú v posledných storočiach poznačené jednostranným racionálnym myslením, zatiaľčo Východ je stále viac zameraný na syntézu.)

Životný štýl - komunita

Onen prvý víkend trval do nedele. Chlapci sa ma pýtali, či by mohli prísť v piatok znova, aby sme sa mohli spolu modliť. Samozrejme, priviedli aj svojich priateľov a priateľky. Bolo to naše prvé modlitbové stretnutie. Už v prvý večer zažili aj viaceré dievčatá spomínaný prelom, ktorý sa v Turíčnom hnutí nazýva „krst v Duchu svätom“. A potom sa to už nedalo zastaviť. Stretávali sme sa každý týždeň. V priebehu troch mesiacov nás bolo 300. V rokoch 1972 až 1974 sme sa rozrástli do tisícky. Prichádzali k nám už aj dospelí, rehoľníci, farári. Všetci chceli byť pri tom a vidieť, čo sa deje. Presťahovali sme sa teda do veľkej telocvične. Omšová slávnosť trvala väčšinou okolo troch hodín. Kázeň trvala hodinu. Bolo to fenomenálne. Všade sedeli mladí.

Zažíval som vtedy obrovský prísun energie, sily, nadšenia, radosti a množstvo prelomov - často tomu však chýbala hĺbka. Samozrejme, že tam bola sila, ale išlo len o takú silu, akej boli títo mladí ľudia schopní. Nepoznali ešte sami seba. Ešte nikdy nepodnikli žiadnu vážnejšiu cestu. Preto sme sa rozhodli, že sa vyberieme na cestu žitého spoločenstva. Energiu sme na to mali. Jednoducho nám už nestačilo, aby sme sa stretávali len raz do týždňa. Chceli aj druhé stretnutie, kde by sme sa zaoberali Písmom. Tak vznikli, mimochodom, aj prvé kazety, ktoré sa neskôr rozšírili po celej krajine. Zázračným spôsobom sa nám podarilo dostať ku prázdnej vile, kde som mohol každý víkend organizovať duchovné cvičenia pre mladých. Niektorí z nich sa neskôr pridali k modlitbovej skupinke. Mali sme však pocit, že celému experimentu chýba potrebná hĺbka. Okrem toho nám bolo jasné, že hĺbku dosiahneme len za predpokladu, že sa záväzne rozhodneme pre spoločný život. Tak začala naša vedomá cesta ku komunitnému spôsobu života. V máji 1974 si skupina nakoniec dala meno The New Jerusalem Community.

Rovnováha Ja-My

V prvých rokoch sme sa modlievali skoro výlučne charizmaticky. Tento druh modlitby má v sebe silu, je príťažlivý a nákazlivý, dokáže sprostredkovať skúsenosť, že existuje nejaký duchovnýsvet a duchovná skutočnosť. Ak však ostane len pri charizmatickom modlení alebo pri modlitbových stretnutiach, nikdy to nepovedie do ozajstnej hĺbky. Človek musí byť pripravený ísť ďalej, ale už sám; musí byť schopný v tichu a zodpovedne zaobchádzať s nadobudnutou skúsenosťou a dopĺňať ju o ďalšie duchovné cvičenia. Mal by sa stať pred Bohom indivíduom, a nebyť len časťou akéhosi skupinového vedomia. Na začiatku sme mali veľmi silný my-pocit. Keď sme sa modlili, Pán bol medzi nami. Väčšine mladých to úplne stačilo. Stalo sa to pre nich akýmsi novým druhom konzumného objektu.

Niektorí šli, pochopiteľne, hlbšie. Ešte aj dnes je v komunite New Jerusalemasi desať členov, ktorí stáli pri jej zrode. Ak chceli rozvinúť hĺbku, museli sa vložiť do vzťahu s Bohom a sami zaň prebrať zodpovednosť. Museli sa vydať na vlastnú cestu a pripustiť požiadavky na vlastné ego, ktoré muselo prekonať viacero „štádií umierania“. Sú to jediní ľudia, čo zostali a prepracovali sa k hlbšej skúsenosti viery. Skúsenosť spoločenstva a individuálna skúsenosť sa navzájom obohacujú. Pritom bolo nevyhnutné, aby sa spoločenstvo a samota dostali do správnej rovnováhy. Na začiatku všetkého bola kolektívna skúsenosť a som tomu rád. Evanjelici síce v svojej cirkvi tiež niečo zažívajú, ale väčšinou to zhrnú do nanajvýš individualistickej reči „medzi mnou a Ježišom“: „Prijmi Ježiša Krista ako svojho osobného Pána a Spasiteľa !“ My sme to nikdy takto neformulovali. Naša reč bola od začiatku komunitná a vzťahovala sa na Kristovo telo. Začali sme so skúsenosťou spoločenstva a niekoľko veľmi zrelých jednotlivcov vyšlo práve z tejto skúsenosti. Neľutujem tento začiatok. Ak by sme totiž začali s individuálnou cestou duše, ľudia by sa jej potom už určite nechceli vzdať kvôli nejakému spoločenstvu.

Bohoslužba zdola

Forma modlitbového stretnutia nám v mnohom pomohla. Pozostávala z osobných svedectiev viery, z kázne a z modlitby. Účastníkom a účastníčkam bolo z toho zrejmé, že ich náboženské skúsenosti boli dôležité. Hoci liturgiu naozaj milujem, musím priznať, že až príliš odráža pyramidálnu štruktúru cirkvi. Sprostredkúva oficiálnu náboženskú skúsenosť zhora nadol, od kazateľnice smerom k cirkevnému zhromaždeniu. Komunikácia ide v konečnom dôsledku vždy len jedným smerom. Spoločenstvo prakticky nemá šancu niečo zo seba mať. Veriaci sa skoro vôbec nemôžu navzájom obohatiť. Jediným prameňom je náboženská skúsenosť miestneho farára, čo potom vedie k jednostrannému vnímaniu Písma. Kňaz hovorí zo svojho celibátneho, mužského, klerikálneho a často akademického pohľadu. Jedným z dôvodov vnútornej sily nášho spoločenstva boli bohoslužby a modlitbové formy, ktoré sa líšili od nedeľnej omše pod vedením miestneho farára. Myslím, že cirkev budúcnosti bude musieť objaviť aj nové formy modlitby a liturgie. Latinskoamerické basis-skupiny sú príkladom bohatstva rozličných možností slávenia v spoločenstve. Pri ich bohoslužbách zohráva rozhodujúcu úlohu výmena skúseností medzi laikmi. Počas bohoslužieb majú možnosť hovoriť o tom, čo im dáva Ježiš vo Svätom písme pre ich každodenný život. A vtedy to už nie je ani akademické, ani mužské, ani klerikálne, ale oveľa rodinnejšie, konkrétnejšie, a preto aj oveľa živšie.

Cesty k Bohu

Popri bohoslužbách sme začali vytvárať aj malé, nenápadné domáce krúžky. Pre tieto modlitbové krúžky boli charakteristické rozhovory o osobnom prežívaní viery. Pokojne možno začať s tým, že účastníci a účastníčky si navzájom hovoria o svojich prvých náboženských skúsenostiach. Iná možnosť je, že jednotlivci hovoria, čo duchovného zažili od posledného stretnutia. Alebo si spoločne čítajú Bibliu a hovoria, čo to pre každého osobne znamená, alebo čo by to mohlo znamenať. Iné skupiny spoločne meditujú, modlia sa ruženec, alebo slávia domácu bohoslužbu. Môžu sa stretnúť len k tichej kontemplácii. Všetky formy sú možnosti, ako spoločne počúvať Boha.

V rozhovoroch o náboženských skúsenostiach sa mi stalo zrejmým, ako priamo hovorí Boh k človeku práve cez slabosť, utrpenie, bolesť, troskotanie a skúsenosť odmietnutia. Boh k nám nezvykne prichádzať cez naše silné stránky. Muž hovoriaci o svojom alkoholizme môže doviesť skupinu k spoločnej modlitbe. Pavol hovorí, že Božia sila sa prejavuje najmä v tom, že sa môžeme chváliť našimi slabosťami. Má pravdu. Západná cirkev začína pomaly znova objavovať aspekt Evanjelia, na ktorý sa už zabúdalo: Boh k nám prichádza cez naše rany, dokonca aj cez naše hriechy. Možno ide o najväčšiu revolúciu, aká sa v súčasnosti deje vnútri cirkevnej zbožnosti. Zakaždým, keď sa človek stretne so svojím vlastným tieňom, prijme vnútornú temnotu, prizná si vlastnú rozbitosť - objaví, že je to cesta k Bohu.

Mnohí ľudia sa cítia odmietnutí vlastnými rodičmi, nikdy nezažili otcovo objatie, ani materskú oporu. Jedným z dôsledkov môže byť, že sa časom stanú zatrpknutí a neurotickí, alebo tento nedostatok u nich povedie ku stroskotaniu manželstva. Ak sa ale tejto bolesti pozrú do tváre, môže sa im stať miestom, kde sa ich Boh dotkne na tom najcitlivejšom mieste a kde zažijú prelom a uzdravenie. Ak sa naučíme, že Boh si môže poslúžiť práve temnotou a krehkosťou nášho života, porastie v nás dôvera, že dokáže niečo urobiť aj stým najposlednejším dôkazom našej krehkosti, so smrťou. Potom budeme môcť možno rovnako ako František z Assisi povedať: „Vitaj, sestra smrť!“

Domáca úloha: modlitba

Modlitba hrá veľkú úlohu aj pri rozhodnutiach, ktoré z času na čas musí prijímať naša komunita. Minulú jeseň som, napríklad, rozdal v spoločenstve úryvok z Biblie a všetkých som poprosil, aby ho počas jedného mesiaca skúsili naplno žiť. Potom sme sa mali zísť a vymeniť si skúsenosť z experimentu. Spoločenstvo viery sa dokáže udržať len pomocou spoločnej modlitby. Inak by sme namiesto hnutia mali radšej založiť inštitúciu. Spoločenstvo New Jerusalemsa, žiaľ, tiež stalo inštitúciou, pretože tento proces sa zjavne nedá obísť. Stále je však medzi nami silný duchovný pohyb, pretože naším prvým a najdôležitejším cieľom je spoločná modlitba. Netvrdím, že náš život modlitby je ideálny. Aj my niekedy skĺzneme do formálnosti a potrebovali by sme poriadnu dávku našej starej charizmatickej slobody.

Mýtus spoločenstva

Spoločenstvo potrebuje spoločné spomienky. U nás je to, napríklad, celý zakladateľský mýtus s obrovskými zhromaždeniami mládeže, s vilou, so zvláštnymi uzdraveniami. To všetko je ešte stále medzi nami, nie však už v takej sile, ako na začiatku, kde to vyzeralo, ako by sme od Boha dostávali všetko, na čo sme si zmysleli. Niekedy sa pýtame, či sme nepoľavili vo viere a v modlitbe, hoci ja dúfam, že nie.

Minulý rok sme zažili klasický etický konflikt. Istá mladá žena krátko po tom, čo otehotnela, zistila, že má Hodkinsovu chorobu. Nikdy som si nemyslel, že raz budem musieť riešiť podobný prípad. Všetci sa modlili. Prosili sme Boha o ozajstné, celkové uzdravenie. Mladá žena bola v rukách konzervatívnych katolíckych lekárov, ktorí by nikdy neboli za potrat, no aj oni hovorili, že buď zomrie ona, alebo jej dieťa. Podľa cirkevnej morálky bolo riešenie jednoznačné. Akonáhle je však človek osobne zainteresovaný, jednoznačnosť prestáva existovať. Okrem toho mala budúca matka ešte jednu malú dcérku! Niekoľko večerov sa prakticky celé spoločenstvo schádzalo a modlilo sa za ňu. Keď bola na prvom vyšetrení, choroba už zasiahla slezinu a časť museli odstrániť. Krátko nato však choroba na osemdesiat percent ustúpila a o niekoľko týždňov to už bolo deväťdesiat percent. Dieťa sa narodilo zdravé a v súčasnosti je pacientka prakticky zdravá. Bol to posledný zázrak uzdravenia v našom spoločenstve.

Takéto pekné dary sa objavujú vždy znova a znova a myslím si, že jedným z dôvodov je, že sa stále vraciame k viere, ktorá ešte počíta s Bohom. Zároveň by sme však už nemali potrebovať všetky tie znamenia a zázraky, ktoré sme kedysi zažívali. Zjavne by sme už mali žiť oveľa viac z viery. Nie všetko, o čo prosíme, sa stane. Nie všetci budú uzdravení. Spoločenstvo sa musí dokázať posunúť zo štádia znamení a zázrakov do života, kde bude existovať a čerpať z Božej prítomnosti, z jeho vernosti a z jeho tichého a milujúceho účinkovania.

(z knihy Richard Rohr - Nahý Boh)

Oni hovoria inými jazykmi

2012-08-26T13:24:13Z

Sme známi pod slovkom, ktoré sa niekedy ťažko znáša, ba priam dráždi - charizmatici. Často namietame, že patríme k Cirkvi, ktorá je celá charizmatická. Už svätý Irenej povedal: Tam, kde je Duch, je Cirkev, a tam, kde je Cirkev, je aj Duch, pretože obaja sú jedno v tajomstve svadobnej zmluvy Baránka. Jej telo je podstatne spojené s Duchom Svätým.

Sme však nútení uznať, že Boh nás obdaril určitými charizmami, ktoré majú za úlohu budovať toto mystické telo. Veľkým nebezpečenstvom určite je prijať charizmy osve, akoby nepatrili Cirkvi, alebo akoby sa stavali proti psychickej Cirkvi, ako to robil svojho času Tertulián.

Prvou z chariziem, ktorá sa u nás prejavila, bol div modlitby v jazykoch, čiže glosolália. O čo ide? Je to jav normálny alebo mimoriadny?

V duchovnom živote sa môžu objaviť všelijaké javy netreba sa preto ešte plašiť. Naša ľudská prirodzenosť je v skutočnosti natoľko rozdielna, ba ako hovoria mystici, úplne protichodná božskej prirodzenosti, že sa v nej pri reakcii vynárajú všemožné nepredvídané prekážky. Preniknutie Božieho svetla do našich temnôt nevyhnutne vyvolá zmätok. Zrazu nemôžeme zistiť, či to, čo sa deje v našom vnútri, pochádza od Boha, od nepriateľa, alebo jednoducho z nás.

Preskúmajme spomínané tri hypotézy.

Javy, ktoré by sme mohli označiť za mimoriadne alebo dosť neobyčajné, zvláštne alebo dokonca čudné, ktoré prichádzajú z našej prirodzenosti, rýchlo zaniknú. Telo je totiž slabé, unaví sa a chytí sa do vlastnej pasce. Človečie napodobeniny duchovných vecí majú krátky život. Po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch, zriedkakedy neskôr, možno zistiť, či určité správanie vychádza z telesnosti. Konfrontácia s inými je vždy najspoľahlivejším ukazovateľom.

Pokiaľ ide o pôsobenie diabla, dá sa ľahko zistiť - pri troške skúseností! Diabol je veľmi nestály - potuluje sa, obieha, neprestajne sa pokúša o novoty. Vie, že človek na to letí. Aj my musíme byť opatrní voči novotám. Gamalielov postoj bol dobrý, prirodzene, ale má svoje hranice, svoje nebezpečenstvá, z ktorých nezanedbateľné je, že môže udusiť Ducha, a ten je vo svojich dielach pohotový. Je niekedy dobré, ak máme možnosť rozlíšiť okamžite. Napríklad použitím svätenej vody, ako nám to ukázali deti pri zjavení Panny Márie, keď sa báli diablovej lesti. Inštinktívne sa riadili radami avilskej svätice, ktorá používala túto sväteninu proti „nočným návštevníkom“. Vo všeobecnosti diabla to rýchlo zunuje, tak rýchlo ako telesného človeka, ved’ vždy berie na seba ľudskú psychiku, až sa stáva celkom nepostihnuteľným, z čoho niektorí ľudia usudzujú, že neexistuje.

Používanie daru jazykov, ktoré sa začalo so začiatkom charizmatickej obnovy, trvá už vyše desať rokov a naďalej prináša ovocie. Môžeme z toho teda vyvodiť pozitívny uzáver a vylúčiť pravdepodobnosť o vplyve diabla i pravdepodobnosť o telesnom výtvore - tento pojem chápeme v pavlovskom zmysle. Pod telom rozumieme citovosť, ako aj všetky psychické činnosti. Vieme, že v tejto psycho-afektívnej oblasti, ktorá je zahrnutá do novozákonného ponímania tela, človek je veľmi vynachádzavý.

Priznajme, že mnohí ľudia nevedia, alebo už nevedia, neodvážia sa spýtať na glosoláliu, na jej povahu. Rád by som začal osobným svedectvom.

Hoci som prečítal Bibliu od začiatku do konca, spomínať tento dar som fakticky nevidel. Zo Svätého písma si zapamätáme len to, čo chápeme. Až do dňa, keď sa určitá stať, prečítaná mnoho ráz, osvieti zvnútra mocou Ducha Svätého.

Duch a Slovo sú natoľko späté, že nemôžeme pochopiť Slovo bez pomoci Ducha.

Hymnus na lásku z 13. kapitoly Prvého listu sv. Pavla Korinťanom sa pokladá za jeden z najkrajších textov biblických spisov, a predsa je pravda, že ho čítame bez toho, aby sme mu rozumeli. „A aj rozumieš, čo čítaš?“ opýtal sa Filip Etiópčana hľadajúceho Boha. Mnoho ráz som čítal alebo počul tento verš: Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal... ničím by som nebol. Nikdy som si nepoložil otázku, čo Pavol rozumel pod anjelským jazykom. Vari som nečítal kapitoly pred týmto hymnom a po ňom? Vôbec si na to nespomínam. Pamäť si dobre osvojí len to, čo obsiahne srdce a rozum...

Len nepozome som vypočul svedectvo istého Angličana, profesora teológie; tvrdil, že jeho slúžka, ktorá chodila k revivalistom, začala pred ním hovoriť po hebrejsky. Iný kraj, iný mrav, celý tento Duch pri šálke čaju ju nevzrušil väčšmi ako čary šamana alebo fakíra z koloniálnej ríše jeho vznešeného veličenstva. Vedel som tiež, že zakladateľ psychoanalytickej školy C. G. Jung sa zaoberal podobnými javmi; že jedna z jeho slúžok tiež hovorila po hebrejsky a zdá sa mi, niekto aj prekladal, čo hovorila. Spomenul som si, že Jung v tomto jave videl potvrdenie svojej tézy o archetypoch a kolektívnej pamäti ľudstva. Totiž podľa pána Junga by sme mali mať „v pamäti“, vpísané v našich génoch, nespočetné množstvo jazykov, ktoré sa môžu príležitostne prejaviť navonok. Vysvetlenie zostáva len hypotézou; prečo by sa spomienka vracala do pamäti len tak zriedkavo? Je celkom možné, že máme genetickú pamäť, ale máme aj jednu oveľa dôležitejšiu pamäť, a to duchovnú. Ak je Boh naším Stvoriteľom, musíme v sebe nosiť spomienku na toto prvotné stvorenie, odtlačok jeho prstov v hline našej bytosti. Uznávame božské väčšmi, než ho poznáme.

Prvá moja modlitba v jazykoch prišla ako výkrik radosti, vychádzajúci z hlbín, ktoré vyoralo pokánie. V bežnom jazyku povieme: už nemám slov, resp. nemám slov, aby som vyjadril, čo cítim. To naplno platí o tejto skúsenosti; už niet zrozumiteľných slov na vyjadrenie toho, čo presahuje všetok rozum, niet dosť silných slov na to, aby som sa poďakoval za toľkú lásku. Skutočne, zakúsenie Ducha Svätého je zážitkom lásky, pretože Boh je láska a on sa nám dáva skrze Ducha. Všetci zaľúbení majú všeobecne túto skúsenosť, že slová už strácajú svoj zvyčajný zmysel. Keď sú spolu, vymýšľajú nové slová. Takáto dôverná, jedinečná komunikácia v dvojici sa pozorovala aj u niektorých dvojčiat - vynašli si svojskú reč, ktorej rozumeli len ony.

Pokiaľ ide o mňa, slová sa mi vytisli až na pery a vyslovil som úplne nesúvislé slabiky, na hranici nekontrolovanosti, tak neodolateľne som túžil komunikovať s Bohom. Ale človek zároveň vo vnútri cíti, že prorocký duch je podriadený prorokom, že môže tento prúd slobodne zastaviť. Spomínaný zážitok bol daný naraz všetkým členom modlitbovej skupiny. Výsledkom bola udivujúco krásna harmónia. Spočiatku neobratný jazyk sa rozviazal a vyčaril jemnú melódiu. Celok pripomínal anjelský spev.

Vari všetci hovorili jazykmi? Musíme uznať, že nie všetci majú takúto skúsenosť pri vyliatí Ducha Svätého. Apoštol Pavol to vysvetľuje, keď kladie spomínanú otázku, V Tele Kristovom je rozmanitosť, rozličné sú dary, rozličné sú služby, a preto všetci nedostávajú nevyhnutne rovnaké charizmy.

Časom sme mohli konštatovať veľmi dôležitý fakt. Ukázalo sa, že mnohí sa nemodlili jazykmi po vyliatí Ducha Svätého jednoducho preto, lebo po tom netúžili, a to z rozličných dôvodov, napríklad zo strachu, že budú vyzerať hlúpo. Duchovná či rozumová pýcha a rozličné druhy psychickej blokády môžu rozviazaniu jazykov zabrániť. Všimol som si, že niekoľkí začali s takouto modlitbou v noci, totiž snívalo sa im, že hovorili jazykmi. Moja osobná skúsenosť je taká, že bezprostredne po vyliatí Ducha Svätého som sa veľmi mnoho modlil v noci, v bdelom stave aj v spánku. Budil som sa presvedčením, že som sa modlil celú noc, a moje srdce bolo preniknuté plnosťou modlitby.

Tu by sme si mali rozlíšiť, čo patrí do oblasti nášho ducha a čo do oblasti nášho tela, čiže rozumu. Môžeme sa modliť rozumom, ale môžeme sa modliť aj naším duchom, môžeme sa modliť v Duchu. Ideálnym riešením je nechať zostúpiť hlavu do srdca, presťahovať rozum až do Svätyne svätých, ktorá je v nás, do svätostánku Prítomnosti, čo v nás prebýva, kde náš duch komunikuje s Duchom. Bolo pre mňa úžasným objavom - a dôsledky nie sú ešte pre Spoločenstvo celkom zjavné - konštatovanie, že u mentálne postihnutých, psychický chorých, mongoloidov jestvuje intenzívny duchovný život; dôkaz, že prítomnosť Svätyne svätých je v nich neporušená, je akoby chránená obmedzením iných schopností.

Všetky mohutnosti človeka môžu driemať, ale duch musí bdieť. Verš z Piesne piesní to zvlášť objasňuje: Spím, no moje srdce bdie. A nie naopak: Bdiem, no moje srdce spí. Práve to však mnohí počas modlitby robia; rozum je v bdelom stave, ale srdce im načisto spí. Miestom duchovného dialógu je srdce. Konštatoval som už, že niektorí začali hovoriť jazykmi najprv v spánku. Títo ľudia neskôr, prevažne vo chvíli odovzdanosti, pri sv. omši či spoločnej modlitbe, začali hovoriť jazykom, ktorý sv. Pavol v 13. kapitole listu Korinťanom nazýva anjelským; tu ide o skutočné oslobodenie.

Hoci nie sú všetci povolaní hovoriť jazykmi, myslím, že všetci môžu aspoň túžiť po takomto oslobodení. Svoje tvrdenie opieram o učenie apoštola Pavla, ktorý zvolal: „A chcem aby ste všetci hovorili jazykmi.“ Apoštol teda usudzuje , že modlitba v jazykoch je dobrom pre všetkých kresťanov. O kúsok ďalej povie o sebe: „Ďakujem Bohu, že hovorím jazykmi viac ako vy všetci; ale na zhromaždení radšej chcem povedať päť zrozumiteľných slov, aby som aj iných poučil, než desaťtisíc slov darom jazykov.“ Môžeme teda z toho uzavrieť že Pavlova modlitba vyzerala takto: keď bol osamote, tvárou v tvár Bohu, prehojne používal glosoláliu; totiž v korintskej cirkvi sa veľa modlilo v jazykoch a svätý Pavol tvrdí, že sám ento spôsob praktizuje viac než všetci zhromaždení. Glosolália hrala teda nesmieme dôležitú úlohu v jeho osobnej modlitbe, v jeho zaľúbenom rozhovore s Bohom, a my vieme, že v oblasti mystickej modlitby bol tento apoštol veľkou postavou a že bol unesený do neba vtedy, keď sa modlil.

Turíce a dar jazykov

Vieme, že na Turíce zostúpil Duch Svätý v podobe ohnivých jazykov, alebo presnejšie podľa gréckeho textu ako ohnivé jazyky. Toto spresnenie je dôležité, lebo zdôrazňuje ťažko pochopiteľný a ťažko definovateľný aspekt udalosti. Maliari potom mohli síce zobrazovať ohnivé jazyky pekne vymaľované, ale tu ide o niečo „ako“. V pomazaní apoštoli začali hovoriť rozličnými jazykmi, a nie v jazykoch. V skutočnosti tu ide o dva rozdielne javy.

Turíčnym zážitkom bolo ohlasovanie Božích zázrakov predovšetkým Židom, ktorí prišli do Jeruzalema zo všetkých strán diaspory na veľký sviatok a ktorí počuli hovoriť o veľkých Božích skutkoch každý vo svojom jazyku; išlo teda o jazyky ľudské, o jazyky známe. Tu môžeme hovoriť o xenolálii, a nie o glosolálii (reč ľuďom nezrozumiteľná). Dejiny misií poskytujú mnohé svedectvá o tomto prvom type daru Ducha Svätého. Ja som ich nazbieral značný počet v prostredí protestantských misionárov. V katolíckom kontexte možno vidieť napr. svätých, ako bol sv. Dominik, ktorý začal hovoriť po nemecky počas misií za Rýnom; svätci teda dostali túto turíčnu milosť pre evanjelizáciu sveta.

Uvediem prípad našej sestry, ktorá zo štúdií nijako nepoznala mŕtve jazyky; na jednom modlitbovom zhromaždení zahanbila odborníka na aramejčinu, starú arménčinu a sýrčinu, keď mu odpovedala na otázku, ktorú si v duchu kládol a ktorá ho trápila. Sestra pri modlitbe jazykmi jasne formulovala odpoveď na jeho zložitú teologickú otázku, a to vo dvoch z uvedených mŕtvych jazykov. Poslucháča to, samozrejme, presvedčilo a uznal význam charizmatickej obnovy, o ktorej pochyboval.

Vzdychy Ducha

Glosolália je konkrétnejšie to, čo apoštol nazýva nevýslovnými vzdychmi Ducha v nás. Keďže nás na tento jav upozorňuje, ľahko ho rozpoznáme v živote svätých. Ignác z Loyoly ho nazýva loquella; iní, ako napr. sv. Terézia z Avily, hovoria o voľnom, hlasitom slovnom prejave.

Jedným z účinkov glosolálie je, že zahanbí náš rozum a pripodobňuje nás malým deťom, drobcom, čo si džavocú v matkinom náručí.

V prostredí, kde som prežil vyliatie Ducha Svätého a kde sa prejavil dar jazykov, sme mávali modlitbové zhromaždenia v rodinách alebo v spoločenstve. Istého dňa malé dieťa povedalo matke: Boh ku mne prehovoril. - Hej? A čo ti povedal? - Matka sa zapojí do hry, lebo si myslí, že dieťa v rozohnenom ovzduší prvého zápalu azda trocha preháňa. Lenže dieťa vysloví jasne a veľmi isto absolútne nepochopiteľné slová: cáv lacáv, káv lákáv, zeir šam, zeir šam. Ubezpečujem vás, že neblúznilo, a neblúznim ani ja, keď to citujem. Mám pred sebou Bibliu otvorenú na 28. kapitole proroka Izaiáša a pamätám sa dokonale na slová prednesené dieťaťom, sú tam totiž napísané. Na druhý deň matka dieťaťa počas modlitbového stretnutia otvorí Bibliu, aby si vypýtala od Pána slovo, a oči jej padnú na slová proroka Izaiáša: cáv lacáv, káv lakáv, zeir šam, zeir šam... „Áno, preto zajakavými perami a cudzím jazykom prehovorí k tomuto ľudu.“

Ak ste tento text nikdy nečítali, je to vari preto, že sa nachádza iba v preklade Jeruzalemskej Biblie (v slovenskom preklade Písma Slovenskej evanjelickej cirkvi 1979 - pozn. prekl.). Iní sa to pokúšali preložiť takto: káž len, káž, čakaj len, čakaj, trochu sem, trochu tam, čo nemá nijaký zmysel. Dovolili by sme si tvrdiť, že toto dieťa dostalo presný výklad Izaiášovho textu. Prorok hovoril svojmu ľudu, ten však nechcel počúvať ani veriť jeho slovám, ktoré vyhlasovali za detské bľabotanie. Izaiáš však dovidí ďalej a tak prorokuje: nechceli ste rozumieť, a tak z dopustenia Božieho krajinu prepadnú a vás potresce Božia ruka. Cudzinci k vám budú hovoriť jazykom, ktorému nebudete rozumieť, ale práve skrze toto nechápanie vám bude dané, aby ste spoznali Božie cesty.

Glosolália a Božie cesty

Glosolália má veľmi dôležitú úlohu, totiž aby umlčala náš rozum. Človek ňou vstupuje do rozhovoru s Bohom, modlí sa ako deti slovami, ktorým nerozumieme, sú to však slová lásky. Modlitba v jazykoch podporuje aj uplatnenie iných chariziem, čo vyžadujú načúvať Bohu.

Svätého Serafíma sa spýtali, čo robí, aby dostal slovo poznania, proroctva a predpovede. Odpoveď svätého mnícha bola podobná tomu, čo vieme od farára z Arsu: poviem prvé slovo, čo mi príde z ducha. To prirodzene znamená, že myseľ je pokojná a utíšená, a že Boh je v nej natoľko prítomný, natoľko zrejmý, že jeho myšlienka sa vtisne do našej myšlienky.

Niektorí mohli zakúsiť znamenitosť tohto daru Ducha Svätého vo väzeniach, kde mučili kresťanov. Poznáme veľmi pekné svedectvá, ktoré dokazujú, ako ľudia unikli šialenstvu v dôsledku psychického alebo fyzického mučenia. Proti vymývaniu mozgov, proti heslám, čo neúnavne omieľali roztrúsené táborové reproduktory, postavili jemný šepot Ducha. Mnohí kresťania sa modlili jazykmi počas mučenia; umožnilo im to uchovať si myseľ i rozum v Kristovi, a vyhnúť sa tak rúhaniu alebo odpadnutiu.

Až do končín zeme

Neodopriem si to potešenie, a podelím sa s vami o jeden skutočný príbeh, ktorý mám z prvej ruky; týka sa evanjelizácie Papuy-Novej Guiney. Papuánci, ako viete, boli ľudožrúti, niektorí vo vrchoch sú dodnes. Tento zvyk nevyplýva z nedostatku potravy, ako sa všeobecne myslí, ale zakladá sa na náboženskom obrade, ktorého cieľom je prisvojiť si silu a dušu nešťastnej obete. Preto ľudožrúti bažili po misionároch. Len čo prví pristáli na brehoch Papuy, hned’ ich zhltli. Napriek tomu sa istého dňa o evanjelizáciu krajiny pokúsili aj kazatelia z turíčnej cirkvi. Našťastie bola nedeľa a misionári zostali na palube, kde odbavovali dlhé bohoslužby a modlili sa v jazykoch. Zvedaví Papuánci sa na piroge priplavili k nim a keď počuli chváliť Boha vo svojom jazyku, zašli po hromadu svojich platidiel: mušličky navlečené na trstine. Potom ponúkali misionárom, aby im predali ich „čary“. Tí im odvetili: „My sme dostali zadarmo, aj vám dáme zadarmo. Aj vy dostanete rovnakú moc Ducha Svätého.“

Táto historka sa mi veľmi páči, porozprával mi ju papuánsky priateľ. Dokazuje, že dary Ducha Svätého, dary Turíc, urýchľujú pohyb dejín a približujú nás ku konečnému oslobodeniu, veď pomáhajú väčšmi poznávať Krista jednotlivcom aj vzdialeným národom. Táto príhoda, čo som tu vyrozprával, je dosť čerstvá; Turíce lásky sa vo svete umocňujú.

(brat Efraim - Polia sa uz zlatia, str. 119-127)

"Zo všetkého prineste Bohu obetu..."

2012-08-12T07:40:21Z

"Zo všetkého,čo môžete, obetujte obety ako zadosťučinenie za mnohé hriechy, ktorými je Pán urážaný, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov."

(slová anjela pri zjaveniach vo Fatime)

"...V Starom zákone mali kňazi zvyk prinášať Bohu za seba samých i za ľud obety zvierat ako zmierne obety. Ale to boli predobrazy Kristovej obety, ktorý sa mal stať opravdivou obetou odovzdanou Otcovi za hriechy ľudstva. Kristova obeta, ktorou sa skončili všetky predobrazy, mala pokračovať ako náhrada za obety Starého zákona. Dnes ju každý deň obnovujeme na oltároch pri slávení Eucharistie ako nekrvavé opakovanie obety kríža.
Avšak to nestačí, lebo, ako hovorí svätý Pavol (Kol 1,24), musíme v sebe doplniť to, čo chýba Kristovmu utrpeniu, lebo sme údmi jeho mystického tela. Keď jeden úd tela trpí, všetky ostatné trpia s ním, keď sa jeden úd obetuje, všetky ostatné majú účasť na tejto obete, ak je jeden úd chorý a choroba je vážna, hoci je choroba lokalizovaná len na tento úd, celé telo trpí a zomiera. To isté aj v duchovnom živote: všetci sme chorí, všetci máme mnohé nedostatky a hriechy, preto máme všetci povinnosť obetovať sa v spojení s nevinnou obeťou, ktorou je Kristus , ako vynáhrada za svoje hriechy a hriechy svojich bratov, lebo všetci sme údmi toho istého mystického tela Pánovho. Posolstvo nás žiada, aby sme ponúkali Bohu obetu zo všetkého,čo môžeme:
"Zo všetkého,čo môžete, obetujte obety ako zadosťučinenie za mnohé hriechy, ktorými je Pán urážaný, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov." (slová anjela).Môžu to byť obety duchovných, rozumových,morálnych, fyzických a materiálnych dobier. Podľa okolností budeme mať príležitosť ponúknuť ich raz jedny, inokedy druhé. Cení sa ochota využiť príležitosti, ktoré sa nám ponúkajú, hlavne musíme byť schopní obetovať sa, keď si to vyžaduje plnenie povinností voči Bohu, blížnemu alebo voči nám samým. Tým skôr, ak sa treba obetovať preto, aby sme neprestúpili prikázanie Božieho zákona. Vtedy je obeta povinná, lebo sme povinní priniesť obetu nevyhnutnú na to, aby sme nespáchali hriech. Od tejto požiadavky závisí naša večná spása. Tak nám to hovorí Pán Ježiš v Evanjeliu: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba , vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo, kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho. Ved čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale seba samého by stratil alebo poškodil?" (Lk 9,23-25) Z toho, čo nám hovorí Ježiš, vyplýva, že musíme byť ochotní radšej dať život, ako spáchať čo len jediný ťažký hriech, ktorým môžeme stratiť večný život. To isté platí a ešte záväznejšie, ak od nás úcta k Božiemu zákonu vyžaduje menšie obety ako stratu vlastného života.

Zriekať sa všetkého,čo nás môže viesť k hriechu, je cesta spásy. Preto nám Pán hovorí: "Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho", čiže kto chce uspokojovať vlastné nezriadené chúťky, ísť cestou hriechu, kráčať širokou hriešnou cestou bez pokánia a nápravy života, stratí večný život.Ako sa nepýtať s Ježišom Kristom: "Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?"
V tom istom zmysle nás upozorňuje: "Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden." (Mt 10,38)
Áno, ako môže byť Božím priateľom, hodným večného života ten, kto sa nezapiera v tom, čo je nevyhnutné pre napredovanie po ceste jeho prikázaní, kto sa nechce zriecť vlastných nedovolených záľub, rozmarov, pýchy, márnivosti, žiadostivosti, lakomstva, prehnanej pohodlnosti, nedostatku lásky a spravodlivosti voči blížnemu, kto sa zbavuje ťarchy každodenného kríža alebo ho len vlečie za sebou, a nechce sa prispôsobiť a zjednotiť s krížom Kristovým?
Niekedy bude krížom naša každodenná práca: "V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb", uložil Boh Adamovi ako pokánie za hriech, inokedy ním budu protivenstvá života, ktoré vznikajú na každom kroku a je nevyhnutné prijať ich vyrovnane, trpezlivo a odovzdane. Inokedy to budú pokorenia, ktoré sa objavia neočakávane a musíme ich prijať a uznať, že máme v sebe nedokonalosti, aby nás viedli k predsavzatiu nápravy, v dôvere voči Bohu, ktorý vždy pomáha ľuďom dobrej vôle,aby sa pozdvihli k ešte lepšiemu a dokonalejšiemu životu. "Zo všetkého," hovorí Posolstvo, "prineste Bohu obetu ako zadosťučinenie za mnohé hriechy, ktorými je urážaný, a proste za obrátenie hriešnikov."

Boh nám hovorí aj o ďalšom dôvode, pre ktorý sa máme obetovať:"zadosťučiniť za hriechy, ktorými je urážaný, za vlastné hriechy i za hriechy blížneho". Keď urazíme nejakého človeka, vždy musíme, nakoľko je to možné napraviť nepríjemnosť a škodu, ktorú sme zapríčinili a prosíme o odpustenie, ospravedlňujeme sa. K Bohu máme ešte väčší dôvod správať sa podobne. Preto nás Ježiš Kristus vo svojej modlitbe naučil prosiť o odpustenie. "Otče náš, ktorý si na nebesiach,...odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom," a hneď na to hovoríme: "neuveď nás do pokúšenia ale zbav nás Zlého." (Mt 6,9.12-13). Najlepšia výnahrada, akú môžeme ponúknuť Bohu, je spojiť prosbu o odpustenie s predsavzatím napraviť sa a viac neurážať. Preto prosíme o odpustenie, pomoc a ochranu.

Všimnite si, že Ježiš nás učil prosiť v množnom čísle, čiže za nás i za našich blížnych: "odpusť nám, osloboď nás, neuveď nás do pokúšenia." Takto znie aj výzva Posolstva: "Obetovať sa ako výnahrada a prosba za obrátenie našich bratov blúdiacich po falošných a pomýlených cestách." Áno, modliť sa a obetovať, aby mohol byť celý náš život obetou ponúknutou Bohu tak, že prijmeme každodenný kríž v spojení s Kristovým krížom za spásu duší, budeme s Ním spolupracovať na vykupiteľskom diele ako údy jeho mystického tela, Cirkvi, ktorá pracuje, modlí sa a trpí, vnútorne spojená so svojou hlavou na záchranu ľudstva.

z knihy sestra Lucia - Výzvy Fatimského posolstva, str. 96-99

ZÁKLADY VIERY, KTORÁ ZACHRAŇUJE A UZDRAVUJE

2012-08-06T12:21:44Z

Začneme teraz ďalšiu časť. Je dôležité pochopiť, o čo ide v našej téme – o vnútorné uzdravenie a oslobodenie Božím zásahom.

Boh jestvuje – stretávam sa s Ním

Je isté, že Boh existuje. Je oveľa ľahšie a logickejšie odôvodňovať, že Boh existuje, ako to, že Boh neexistuje. Preto, že si, je isté, že nikdy nejestvovalo akési „NIČ“, tak by ani teraz ničoho tu nebolo. Lebo z absolútneho ničoho nemôže nastať niečo. Existencia teda bola vždy. A táto večná, nikdy nezačínajúca existencia je Boh. On nikdy nezačal existovať, a preto sa nikdy nemôže zmeniť na „nič“.

A ešte niečo. Ja nielen verím, že Boh je, ja to viem. Veď každý deň s ním hovorím a stretávam sa s ním. Niekto môže aj tisíckrát tvrdiť, že Boh neexistuje, ale ja som si istý, že On existuje. Veď ja som sa s ním stretol. Niekto mi môže nahovárať, že moja matka ma nemiluje, ja však viem, že láska mojej matky ku mne je nepochybná skutočnosť.

Boh je láska – skusujem ju

Svätý Ján hovorí, že Boh je láska. Lásku nemôžeme merať prístrojmi, no môžeme ju zažiť, môžeme ju vnímať, alebo ju môžeme vyčítať zo znamení. Ak sa niekto na mňa usmeje, so sympatiou na mňa pozrie, ak ma obdarúva, tak viem, že ma miluje. Ale ja túto lásku nevidím, vidím iba znamenia lásky. Za nejakým vrchom môžem vidieť iba dym, ale nie oheň. Dym nie je oheň, bozk nie je láska, ale za týmto bozkom viem, že je to láska mojej matky. Takto môžeme Boha poznávať v jeho znameniach. Už Darwin povedal: oko je znakom, dôkazom, že existuje Boh. A Kant povedal, že hviezdy a svedomie sú jasným dôkazom Božej existencie. Avšak príroda nie je boh. Ona je iba znamením toho, že za tým stojí nejaký majster.

Lásku však môžeme aj priamo zažiť, skúsiť. Ak som aspoň raz zažil lásku, tak som si istý, že láska existuje. Potom už nevidím len znamenia, ale skutočnosť,. Predtým som potreboval znamenia na dôkaz, že Boh existuje. Existuje veda, ktorá sa nazýva teodicea, zaoberajúca sa týmito znameniami. Rozum však nedokáže preniknúť až k Bohu. Môže iba poskytovať náznaky toho, že Boh existuje. Ale zážitok s Bohom dáva mi istotu o Bohu. To znamená: viera, láska, dôvera k Bohu dáva tú istotu. Ak mám k tebe dôveru, môžem k tebe prísť, milovať ťa a pri tebe prebývať, s tebou jesť – sme priatelia, ale ak ti neverím, tak nie sme priatelia a ani sa nevyznáme jeden v druhom. Preto viera v Boha je dôležitá. Teda to, že Boh existuje , hovorí môj mi rozum, ale aj moje zážitky.

Jediný Záchranca, Ježiš Kristus

Veda nevie ani to, odkiaľ pochádza svet, vesmír a ja. Kde si bol pred narodením a kam pôjdeš po smrti? Kto ťa stvoril? Kto ťa chcel? Veda o tom nevie vôbec nič. Nikto na Zemi o tom nevie nič. V dejinách sveta existuje iba jeden človek, ktorý to vie, Ježiš z Nazareta. Všetci zakladatelia náboženstiev, napr. Budha, Mohamed alebo Konfucius sú len ľudia, ktorí sú tak isto pod hriechom ako my všetci, a preto nás nemôžu spasiť. Žiadne náboženstvo nedokáže zachrániť, žiadna veda nedokáže spasiť. Neexistuje žiadne náboženstvo, ktoré ťa môže oslobodiť od zlých duchov. Iba Ježiš Kristus. Neexistuje žiadne náboženstvo, ktoré by mohlo tvoju vinu zotrieť. Iba Ježiš Kristus. Neexistuje nikto, kto by ti mohol s istotou povedať, že Boh existuje, že existuje nebo, odpustenie hriechov, že sme Božie deti. Nikto ti to nemôže povedať okrem Ježiša. A preto byť kresťanom znamená predovšetkým mať pôvodné informácie o Bohu a o nás.

Aký je rozdiel medzi Ježišom Kristom a všetkými ostatnými, ktorí vytvorili nejaké náboženstvá? Ježiš prichádza zhora, on je Boh, ktorý prichádza k nám. Budha, Mohamed , Konfucius a všetci ostatní sú ľudia, ktorí sa zdola pokúšajú nájsť Boha. Nemôžu prísť do neba, aby nám dali všetky potrebné informácie. Iba Ježiš Kristus má pôvodné informácie o nás. Keď chcem letieť do Japonska, tak potrebujem informácie od niekoho, kto tam už bol, ako sa tam dostanem. On mi povie: choď do cestovnej kancelárie, tam ti dajú letenku a poletíš do Japonska. Aj Ježiš Kristus mi hovorí, pretože iba on bol pri Otcovi v nebi: ak chceš prísť do neba, choď do mojej agentúry, do mojej kancelárie, Cirkvi, tam dostaneš lístok – moju milosť, môjho Ducha, moje oslobodenie, tam dostaneš moje odpustenie a potom poletíš do neba. Neexistuje žiadna iná záchrana, iba v Ježišovi z Nazareta. Iba od neho viem, kto som, odkiaľ pochádzam a kam idem. Iba on prichádza zhora od Boha. Preto neexistuje žiadne náboženstvo, žiadna meditácia, žiadna veda, žiadna filozofia, čo by ma mohla zachrániť. Prečo? Pretože sme uviazli v hriechu.

Ježiš – Vykupiteľ všetkých ľudí z moci hriechu

Čo znamená hriech? Hriech je nepriateľstvo s Bohom. Hriech je nedôvera k oh. Boh povedal prvým ľuďom: „Dôverujte mi a ja vás urobím šťastnými, nejedzte zo stromu poznania dobra a zla.“ Čítajte Gen 3.kapitolu, je to veľmi dôležité. Prví ľudia však nechceli dôverovať Bohu, ale dôverovali všelijakým vlastným pohnútkam a diablovi. Pretože Bohu nedôverovali, odpadli od Neho. Ak svojmu manželovi už neveríš, rozvedieš sa s ním, ak svojmu priateľovi neveríš, rozídeš sa s ním, ak svojím rodičom neveríš, oddelíš sa od nich. Takto sme všetci oddelení od Boha. Takto sme padli. Bohu už nevieme dôverovať. Celá história ľudstva je v moci hriechu. Je to určitá moc a otroctvo. Neexistuje človek ,ktorý by nemal hriech. Aj ten najsvätejší človek hreší. To znamená, že všetci sme poviazaní týmto otroctvom, preto ťa nikto z ľudí nemôže zachrániť.

A tu prichádza jeden človek zhora, Bohočlovek, Ježiš z Nazareta, ktorý je bez hriechu. On vie, čo je s nami a má moc, aby nás uzdravil a oslobodil. Preto je Ježiš Kristus pre každého človeka. On nie je iba pre niekoho, on neprišiel iba pre pobožných, nie len pre kresťanov, ale pre celý svet. A preto ho nesmieme uzavrieť iba do Cirkvi, on musí cez Cirkev prísť do celého sveta. Ježiš Kristus je jediný v histórii sveta, ktorý mohol povedať: „Tvoje hriechy sú ti odpustené,“ alebo ktorý mohol povedať: “Odíď od neho, zlý duch,“ alebo ktorý mohol mŕtvemu povedať: “Vstaň!“ „Lazár, poď von z hrobu!“ On bol jediný, ktorý mohol lotrovi povedať: „Ešte dnes budeš v mojom kráľovstve.“ V dejinách sveta nebolo žiadneho takého človeka. Pre toto je dobré byť človekom, lebo existuje Ježiš Kristus. Bez Krista by sme nemali zmysel. Bolo by to strašné byť človekom. A preto kresťanstvo nie je ako ostaté náboženstvá. Je to svetová udalosť. Každý človek iba cez Krista môže prísť k záchrane. Iba Ježiš Kristus má moc proti hriechu, diablovi, smrti, atď. proti všetkým chorobám. Iba Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. A zmŕtvychvstanie znamená víťazstvo nad smrťou. To nemá žiadne náboženstvo. Všetky náboženstvá sú ľudské, iba Cirkev je Božia.

V poslaní Vykupiteľa pokračuje Jeho tajomné telo – Cirkev

Všetko, čo nám Ježiš priniesol, žije ďalej v Cirkvi. Čo je Cirkev? Alebo - lepšie povedané – kto je Cirkev? Svätý Pavol hovorí, že Cirkev je telo Kristovo. Čo to znamená? Pred 2000 rokmi mal Ježiš telo od Matky Božej. Teraz má však iné telo – nás. Teba a mňa. Kristus robil vo svojom pozemskom tele zázraky, teraz ich robí cez teba a cez mňa. Každý kresťan môže normálne, obyčajne vykonávať zázraky. Zázrak neznamená premeniť kameň na chlieb, ani niekde vykonávať uzdravenia. Prvý zázrak je obrátiť človeka. Iba Boh môže zrušiť hriech a obrátiť srdce.

Cirkev – to sme teda my a Boh chce všetko pre svet vykonať cez nás. Ty ako Cirkev stojíš medzi Bohom a človekom. Ježiš Kristus túži prísť cez teba do sveta, aby ho zachránil. Skrze teba túži svet prísť k Bohu. A preto je potrebná tvoja služba: milovať svet a milovať Boha. Miluješ skutočne svet? Miluješ skutočne prírodu? Alebo ju znečisťuješ? Miluješ naše mestá? Miluješ svoje telo? Miluješ Boha? Máš Ježiša rád? To je rozhodujúca otázka.

To isté základné krstné povolanie, ale rozdielne služby

Cirkev je ako strom, ktorý rastie od Ježiša Krista až do dnešného dňa a v tom strome sme si všetci rovní, tak pápež ako aj obyčajný veriaci človek. Lebo pápež, ty a ja budeme zachránení iba krstom a vierou. Pápež nie je svätý preto, že vedie svätý život, ale preto, že má svätú službu. Veď niektorí pápeži boli aj zlí, ako Alexander VI., a predsa mali svätú službu. Lekár môže byť aj chorý, a predsa môže určiť správnu diagnózu a dať tú pravú injekciu. A tak aj pápež, kňaz, aj ty.

V Cirkvi teda žijeme na základe toho, že sme veriaci. To je naše základné kresťanské povolanie a v tom sme si všetci rovní. Ale keď druhému slúžime, rozlišujeme sa. V Cirkvi totiž existujú dve základné služby: klérus a laici. Klérus slúži laikom, ako ja teraz vám: slúžim vám omšu, kážem, spovedám atď. Ale nemôžem sám seba spovedať, musím ísť k druhému. Teda kňazi, biskupi a pápež slúžia všetkým laikom – majú cirkevnú službu. Avšak laici slúžia svetu. Vo svojej rodine, na svojom pracovisku, v autobuse atď. vyžaruješ prítomnosť Ježišovu. Ak si naozaj Božím priateľom, tak zažiješ, že aj ľudia okolo teba budú priťahovaní k Bohu.

Buď priateľom Ježiša a uvidíš obrátenia

Je to krásne. Teda ja nepotrebujem dobre kázať na to, aby som vás obrátil. Vôbec nie. Ani nepotrebujem vysokú teológiu. Potrebujem sa priateliť s Ježišom. Vždy vyznať svoj hriech. Vždy znovu byť naplnený Duchom Svätým. Každý deň mať dosť času na modlitbu. Potom viem: vy sa obrátite. Nemám strach, či skutočne zažijete Ducha Svätého dnes alebo zajtra. Keďže moje srdce je obrátené k Bohu a vás miluje, som prívodným kanálom a Duch Svätý cezo mňa prichádza k vám.

Takto prichádza aj cez teba k tvojim kolegom, tvojmu manželovi a k tvojim deťom. Iba jedno je dôležité, aby si skutočne žil v Cirkvi toto svoje povolanie. Pretože iba tým, že tvoríš telo Kristovo, môže Ježišova krv a Duch cez teba prúdiť. A toto je úžasná pravda. Ak si to teraz ešte nepochopil, potom si po seminári zober kazety a vypočuj si to desaťkrát, dvadsať krát a potom budeš môcť pochopiť a začať žiť inak. Potom uvidíš, ako sa celá tvoja rodina a okolie obráti. Takto sa staneš kvasom pre celé Slovensko. Pre toto ťa Boh sem povolal.

Ježiš chce konať cez nás vždy, všade, rozličným spôsobom

Teda v tejto Cirkvi – ale nezabudnite, ak hovorím Cirkev, nemyslím tým iba pápeža, biskupov a kňazov, to by nebolo správne, - my všetci sme veriaci, údy Kristovho tajomného tela a máme rozličné funkcie. Moja úloha v tejto Cirkvi je, aby som vám slúžil tak povediac v Kristovej hlave, a vaša úloha je slúžiť v Kristovom tele. Ja vás mám vyučovať a dodávať vám silu, ale vy máte nohy, aby ste šli do celého sveta, a tak priniesli svetu uzdravenie, a to rozličným spôsobom a na každom mieste. Hovorí sa, že svätá Terezka Ježiškova bola najväčšou misionárkou hoci ostávala neustále v kláštore.

Teda v tejto Cirkvi, v tomto tele Kristovom máme konať všetko, čo konal Ježiš. Ježiš totiž chce teraz konať všetko to, čo robieval aj pred dve tisíc rokmi. Vtedy cez svoje telo, ktoré mal od Panny Márie, a teraz cez svoje telo, ktorým si ty. Preto nie si to ty, ktorý konáš zázraky, ale on cez teba. Nie je to kňaz, ktorý premieňa chlieb na telo a víno na krv Kristovu, ale Ježiš Kristus cez kňaza.

Tomislav Ivančič - Vnútorné oslobodenie a uzdravenie - východisko šťastného života - 5. časť

DUCHOVNÉ TABLETKY

2012-04-16T18:04:10Z

V duchovnej oblasti tiež existujú lieky a tabletky, ta k ako v medicíne. Počas tohoto seminára dám snáď dvadsať až tridsaťtakýchto tabletiek. Bude dôležité jeden mesiac po tomto seminári každý deň užívať niektoré z týchto duchovných a tabletiek. Niektoré užijeme už tu na seminári, lebo Cirkev je vynikajúca klinika.

Ježiš prišiel uzdraviť zlomené srdcia

Ježiš prišiel uzdravovať zlomené srdcia. Zlomené srdce je to, ktoré nemôže dôverovať Bohu. Nemôže veriť ani v lepší svet. Nemôže veriť ani v uzdravenie vlastnej duše. Nemôže veriť ľudom, a preto sa rozbijajú rodiny, manželstvá, priateľstvá... Preto sa rozbíjajú tvoje vzťahy aj na pracovisku s kolegami. Duchovné tabletky uzdravujú tieto zranené vzťahy s Bohom, s ľuďmi, aj so sebou samým. Potom budeš môcť hovoriť so svojim svokrom, svokrou, so svojou matkou a aj s Bohom. ...

Ak máš výčitky svedomia alebo chorobu, pozri sa teraz na kríž. Tento kríž je tu síce bez Pána Ježiša, bez korpusu, ale kríž vždy znamená, že Ježiš je tu, aby ma zachránil. Uvaľ všetky svoje choroby a hriechy na kríž! Všetko, čo ťa tlačí, pretože on zničí všetko negatívne v našom živote na kríži....

Najlepším liekom je "Otče náš". Vyznaj svoju nelásku voči najlepšiemu Otcovi!

Najlepším liekom je modlitba “Otče náš”. Včera sme sa naučili modliť Otče náš tak. ako by sme telefonovali. Pokúsme sa teraz takto sa modliť, pretože táto modlitba najlepšie a najhlbšie uzdravuje. Pred svojím Otcom teraz vyznaj svojehriechy. Čím dôkladnejšie hriechy vyznáš, tým lepšie. O čo lepšie, úprimnejšie a s ľútosťou rozpovieš Otcovi svoje hriechy, ale aj s radosťou, že sa zbavuješ nepríjemnej ťarchy, o to s väčšou láskou sa k tebe skloní tak, ako matka miluje choré dieťa viac ako ostatné. Najprv teda teraz vyznaj! Spomeň si na svoje hriechy a jednoducho povedz: Otče. bol som pyšný, lakomý,... proste vypočítaj svoje hriechy pred Otcom. Ale ochotne tak ako dieťa, ktoré sa zašpinilo, dá ochotne špinavé veci matke. (Ticho.)

Odpusť všetkým, aj sebe!

A teraz pred svojim Otcom odpusť tým. ktorí ti ublížili. Komu máš odpúšťať? Najprv svojim rodičom, pretože ťa nemilovali dostatočne. Veď ani nemôžu, sú len ľudia. Potom svojmu manželskému partnerovi, súrodencom, svojmu kňazovi, svojim kolegom na pracovisku. Povedz jednoducho: "Otče, chcem im odpustiť, chcem sa oslobodiť. Chcem byť oslobodený od tejto nenávisti." Ty sa týmto uzdravuješ. Ty teraz vykonávaš spravodlivosť, Otče, odpúšťam svojmu otcovi, aj matke, boli tiež len ľudia. Odpúšťam aj starému otcovi a starej matke... Otče, odpúšťam svojej sestre i svojmu bratovi. ... Áno, Otče, chcem odpustiť aj svojím susedovcom. ... Ty urobiš všetko znovu dobrým. ... Bože, odpúšťam aj sebe, že som sa tak často blamoval. Odpúšťam aj sám sebe, že som taký slabý, úzkostlivý,... Chcem sa teraz prijať, chcem sa milovať. Nazvi sám seba po mene a povedz si: Milujem ťa. Keď sa napr. voláš Anna, povedz: "Anna, prijímam ťa, milujem ťa. Boh mi ťa dal. Moja duša, milujem ťa. moje telo, milujem ťa, aj moja pohlavnosť, milujem ťa.",., Robte to pokojne tak, ako to hovorím. Nerozvažujte nad tým, ale jednoducho zo srdca hovorte: "Ano. Bože, odpúšťam si," atď, Potom uvidíte, ako to pomaly prichádza - a naraz budete uzdravení. Po tejto modlitbe dres poobede naraz pocítite: človeče, ako je to možné, veď teraz môžem lietať ako vták!...

A prestaň zazlievať aj Bohu!

A potom odpusť, lepšie povedané, prestaň zazlievať aj Bohu, On sa ťa nepýtal, čí chceš žiť, či chceš byť chorý alebo zdravý, či chceš byť mužom alebo ženou, malý alebo veľký, sympatický či nie, či chceš byť Slovákom, Čechom, Nemcom, Maďarom. Nikdy sa ta na to neopýtal, či si ochotný zomrieť, mať schopnosť hrešiť, - ale tvoje podvedomie sa pýta: "Bože, prečo si sa ma na to nikdy nepýtal?" On ti však odpovedá: "Nerob si žiadne starosti, mám pre teba veľký a nádherný plán. Aj keď tento plán ide cez tunel a cez tmu.” On ti hovorí "Milujem ťa. všetko bude dobré, ale maj dôveru vo mňa. Ver mi, milujem ťa."

Teda odpusť Bohu, pretože v sebe máš veľa proti nemu. Vždy znovu repceš, napríklad hovoríš: "Prečo si mi dal tohoto chorého brata? Prečo si dal mne túto chorobu? Prečo som práve ja musel byť komunista, ateista. Ostatní boli tak blízko pri tebe, a ja tak ďaleko, prečo? Prečo je svet taký zlý? Prečo je teraz všetko také suché a neprší?' Keď sa takto vypytuješ, to znamená, že nemáš dôveru v Boha - neprijímaš sám seba - nie si Božím priateľom, teda nemáš s nim dôvery plný priateľský vzťah. Ale teraz to môžeš získať.

Mysli na otca a na dieťa. Keď má dieťa dôveru k otcovi, tak otec môže to dieťa aj do vody ponoriť. A dieťa sa smeje a hovorí: „Áno. ešte!" Ale keď dieťa nemá dôveru kotcovi, tak začne plakať a zúriť a bude spurné proti otcovi, pretože mu neverí. Či ťa Otec smie ponoriť do tvojich chorôb a ťažkostí? Dôveruješ mu, že bude všetko dobré?

Keď som mal zomrieť, bolo to v roku 1969. lekári mi povedali, že mám rakovinu. Tri dni som vnútorne proti tomu bojoval a hovoril som: nie, to sa nesmie stať! A na tretí deň som odpustil Bohu za to, že teraz musím zomrieť. Takto sme sa stali priateľmi. Potom som bol uzdravený.

Môžeš teraz Bohu odpustiť? Urob to teraz v tejto minúte, áno? Pozri na Otca a povedz: „Odpúšťam ti. Objímam ťa.“... (Dlhšie ticho.)

Zriekni sa všetkých naviazaností!

Keď odpúšťaš, cítiš uľahčenie. Preto je dôležité povedať Bohu: Otče, odpúšťam ti", a potom čakať. V tomto očakávaní budeš cítiť, ako Boh koná.

Teraz pokračujeme v telefonickom Otčenáši a prichádzame k bodu, keď sa zriekame, keď sa vzdávame. Povedz nad všetkými hriechmi, že sa ich zriekaš, že sa ich vzdávaš, ... Potom povedz to isté na všetko negatívne, čo máš v srdci, v myšlienkach, a čo vyslovuješ slovami, že sa toho zriekaš, a už nechceš takto myslieť, hovoriť, cítiť. ... Potom sa zriekni všetkých pút - toho, od čoho sa nemôžeš oslobodiť, čo je tvojim otroctvom. Ježiš povedal, že sa musíš všetkého zrieknuť aby si všetko, čoho sa zriekneš mohol stonásobne dostať - teraz! Zrieknuť sa neznamená stratiť, ale už tu a teraz stonásobne dostať naspäť. Zrieknuť sa znamená iba oslobodiť všetko od diabolských a sebeckých pút a potom vychutnávať slobodu. Čoho sa nedokážeš zrieknuť, to je v moci diabla, hriechu a choroby. Ak sa teraz dokážeš zrieknuť svojho manžela, dostaneš ho teraz naspäť, ale nového, dobrého. Veríš tomu? Ja som skúsil, že možno obrátiť každého človeka, ktorého sa najprv vzdáme a odovzdáme ho Bohu, a tak ho opravdivejšie milujeme. To najlepšie, čo som sa naučil, je zriekať sa, Zriekať sa neznamená nemať, nevlastniť, ale stonásobne dostať. Preto sú všetky kláštory bohaté. ... Tí, ktorí sa nedokážu zriekať, strácajú všetko. Duchovná chudoba znamená Božie bohatstvo. Si blahoslavený, ak sa dokážeš každý deň všetkého zriekať. Najväčšiu radosť zažiješ, ak sa dokážeš ozajstne vzdávať. Zriekať sa znamená byť od všetkého slobodný, - dokázať strácať a dostať. Pozri sa teraz na všetko, čo vlastníš: dom, auto, chatu, rodinu, priateľov a povedz Bohu, že sa toho zriekaš.

(Dlhšie ticho.)

Naplňme teraz svoju prázdnotu Duchom Svätým!

A teraz prosme Ducha Svätého, aby zostúpil do nás. Nech zostúpi teraz všade, kde boli naše putá a hriechy. Povedz to jednoducho tak, ako to hovoríš priateľovi: "Príď, Svätý Duch a naplň ma! Naplň teraz moje myšlienky, pocity, moju predstavivosť, naplň moju pamäť, moje spomienky, moju vôľu, moje telo aj moju sexualitu, moje okolie, naplň moje vzťahy k blížnym svojou prítomnosťou! Urob ma celkom novým! ... (Ticho.)

Teraz sa modli za toho, kto je po tvojej pravici a ľavici, aby ho Duch Svätý naplnil. Kto je napravo od teba? Kto je naľavo od teba? Modli sa zaňho! Keď sa modlíš za druhých, budeš naplnený láskou, - leda Duchom Svätým. Vtedy, keď Duch Svätý môže cez teba prúdiť, napĺňa aj teba! Modli sa teda teraz za tých druhých ! Buď láskou ! Ale znovu uvoľnene, nie napnuto.

Keď sa modlíš uvoľnene ako dieťa, dostaneš všetko. Vždy, keď som sa modlil napnutý a so zavretými očami, nedostal som nič. Ale vždy, keď som úplne uvoľnený s úsmevom, proste povedal: "Bože - naplň ich tvojím Duchom," tak sa to aj stalo. Najlepšie sa modlíš, ak sa modlíš ako dieťa, - hravo. Lebo Boh je vždy plný radosti, ba aj humoru.

Boh sa usmieva a miluje veselých

Boh sa vždy smeje, pri ňom sú často aj žarty. Miluje ľudí, ktorí aj jemu rozprávajú žarty. Už si niekedy porozprával Bohu žart? (Ruch.) Skús to teraz, ale nejaký slušný! (Smiech.) Poznám ľudí, ktorí porozprávali Bohu prvý raz nejaký žart - a prežili s nim skúsenosť. Keď Bohu rozprávaš žarty, tak si mu všetko odovzdal, čo je v tebe. Keď sa modlíš iba vážne - nuž aj Boh bude vážny, aj celé nebo, a nedostaneš nič. Boh je všemohúci. On nemá žiadne ťažkosti. Môže ťa okamžite oslobodiť a uzdraviť. Preto Boh nikdy nie je vážny, on sa smeje. Len sa pozrite na kvety alebo na oči detí! On sa cez ne usmieva. Pozrite sa na hviezdy, slnko! On sa smeje. Teda modli sa za druhých a potom porozprávaj Bohu žart ako modlitbu, dobre? Urobte to ! Príliš pobožní ľudia to žiaľ. nerobia. Príliš pobožní ľudia pozerajú na Boha iba z jednej strany a dosť. Ale Boh je široký, široký, široký - nič, čo je v tebe, nie je mu neznáme, pretože on to stvoril. Aj žart. Teda v poriadku, teraz budem čakať, kým sa budete všetci s Ježišom smiať, (Smiech, vlny smiechu.)

Počuli ste... (smiech) ... počuli ste, ako sa teraz smeje celé nebo? I celá Cirkev sa smeje. Je to škoda, že na omši sa nikdy nemôžeme smiať. (Výbuch smiechu, ruch a smiech.) Iba diabol, iba to negatívne, iba peklo je vždy vážne. Iba hriech je vždy smrteľne vážny. Prečo? Pretože peklo všetko stráca. Hriech stráca všetko. Diabol stráca všetko. Ale my sme Božie deti, my všetko dostávame. My nemôžeme nič stratiť! Pre nás nejestvuje žiadna smrť! Smrť je len krátka chvíľa a vchádzame do ešte lepšieho života. Preto my premôžeme všetko! Aj keď som teraz chorý, viem, že zajtra budem už zdravý! Aj keď som na smrteľnej posteli, za minútu môžem byť zdravý, nový, plný života. Aj keď teraz trčím v hriechu, - Boh mi teraz chce odpustiť. Keď mi niekto ublížil, tak ja mu teraz odpúšťam. A tak sa môžem vždy tešiť. Či si kresťan a či nie. - to spoznáme podľa toho, či si radostný, alebo vážny. Takže porozprávaj Ježišovi každý deň jeden žart, aby ti on mohol porozprávať dva. (Smiech.) V žiadnom kresťanskom živote neexistuje nič smutného, tragického!

(Modlitba, pieseň, prestávka.)

(z knihy Tomislav Ivančič – Vnutorné oslobodenie a udravenie – východisko šťastného života, 4.časť)

AKO SA SPRÁVNE MODLIŤ

2012-04-12T20:53:51Z

Keď sme skončili rozprávanie o strome Života, treba teraz niečo povedať o modlitbe. A to z tohto dôvodu: nemožno totiž dosiahnuť poznanie nestvoreného Boha a umučeného Bohočloveka - a to poznanie je nevyhnutné, ak sa chce naša myseľ premeniť v jeho lásku - hovorím, nedá sa dosiahnuť toto poznanie inou cestou, len usilovným čítaním spomínanej knihy života, teda čítaním života a smrti Ježiša Krista: no k takému čítaniu, čiže k porozumeniu, možno dôjsť tiež len jedinou cestou, a to cestou nábožnej, čistej, pokornej, nástojčivej, pozornej a vytrvalej modlitby, modlitby nielen úst, ale i srdca, mysle a všetkých mohutností duše.

Modlitba je naša činnosť, skrze ktorú a v ktorej nachádzame Pána. Sú tri druhy modlitby a mimo nich nemožno nájsť Boha. Je telesná modlitba, modlitba mysle a nadprirodzená modlitba. Telesná modlitba sa prejavuje v slovách a sprevádzajú ju rôzne telesné úkony, napríklad pokľaknutie a iné spôsoby klaňania sa. Túto modlitbu nikdy neopúšťam, lebo som sa presvedčila, že keď som sa chcela cvičiť v modlitbe mysle, neraz som sa oklamala, lebo na mňa doľahli spánok a lenivosť a modlitba sa vytratila. Preto neprestávam konať telesnúmodlitbu. Telesná modlitba privádza k modlitbemysle. Treba ju však konať pozorne. Keď napríkladhovoríš „Otče náš", máš myslieť na to, čo hovoríš,a nie ponáhľať sa, aby sidosiahol určitý počet, akoto robia ženy, ktoré vykonávajú niektoré náboženské úkony za peňažnú odmenu.

Modlitba mysle je tá, pri ktorej rozjímanie o Bohutak zaplní myseľ, že v nej nie je nič iné, len Boh. Akvojde do mysle nejaká iná myšlienka, už to nenazývam modlitbou mysle. Takáto modlitba zviaže človeku jazyk, takže nemôže hovoriť. Myseľ je tak všestranne a bohato naplnená Bohom, že sa nemôžezamestnávať uvažovaním o niečom inom okrem Boha. Preto sa od modlitby mysle prechádza k nadprirodzenej modlitbe.

Nadprirodzená modlitba je tá, pri ktorej poznaniea naplnenie Bohom dušu povznesie tak, že sa rozvíri nad svoju prirodzenosť a chápe z Boha viac, nežby podľa svojej prirodzenosti mohla pochopiť; vtedyduša chápe a poznáva, ale to, čo poznáva, nemôževysvetliť; to, čo vidí a poznáva, je nad prirodzenosť. V týchto troch stupňoch modlitby teda človek poznáva seba i Boha. Hneď ako spozná Boha, začne hotiež milovať a od chvíle, ako si ho zamiluje, žiada simať toho, koho miluje. Znakom opravdivej lásky je, že ten, kto miluje, celý - nielen časť – sa premení naMilovaného.Keďže však toto pretváranie nie je neprestajné,netrvá nepretržite, duša so všetkou usilovnosťouhľadá všetky možné spôsoby, ktorými by sa mohlapretvoriť na svojho Milovaného a znova sa vrátiť dotohto spojenia. Božia múdrosť však postupuje prísnepodľa poriadku a každej veci predpísala jej vlastnýporiadok. Tá nevýslovná múdrosť zariadila veci tak,že nik nemôže dospieť k modlitbe mysle skôr nežprejde telesnou modlitbou, a nadprirodzenú modlitbu dostane len ten, kto sa už modlí telom aj mysľou. Táto múdrosť, ktorá sa prísne drží poriadku sivyžaduje, aby sa modlitby pridelené k hodinám konali skutočne v pridelených hodinách. Výnimku tvorialen prípady, keď azda pri modlitbe mysle alebonadprirodzenej modlitbe ovládne človeka taká radosť, že mu úplne odoberie možnosť používať jazyk, alebo ak je človek natoľko chorý, že naozaj nemôže tie modlitby vykonať. Božská múdrosť si totižvyžaduje i to, aby sa modlitby podľa možnosti (akoje i osožné ) konali v utiahnutosti mysle, v samotea aby sa pozornosť venovala i zovňajšku a vonkajším úkonom.

Božská múdrosť si žiada aj to, aby sme sa modlilinaplno, a nie polovičato. Pri modlitbe teda mámemať svoje srdce celé, a nielen polovicu, lebo ak máme srdce rozdelené, strácame ovocie opravdivej modlitby. Naopak, do iných úkonov, ako napríkladjedenie, pitie a podobne, sa nemáme vkladať celí.Ale keď vnútorne pracujeme, musíme mať celé srdce v Bohu, ak túžime cítiť ovocie opravdivej modlitby, pretože i pri modlitbe prichádzajú pokušenia, lebo nemáme celé srdce v Bohu.

Modli sa teda, usilovne sa modli! Čim viac sa totižbudeš modliť, tým viac osvietenia dostaneš a týmhlbšie, jasnejšie a vznešenejším spôsobom budeš vidieť to, čo je nanajvýš dobré, najvyššie dobro. Čimhlbšie a lepšie to budeš poznať, tým väčšmi to budešmilovať a čím väčšmi budeš milovať, tým viac útechbudeš cítiť, tým viac pochopíš najvyššie dobro a rozšíri sa tvoja duša, aby si z neho pojal ešte viac. Potom všetkom prídeš k plnosti svetla: budeš totiž poznávať veci, ktoré si predtým poznávať nemohol.

O tejto slávnej modlitbe a jej spôsobe nás učila vzor nám predložil sám Boží Syn, Bohočlovek Ježiš Kristus, ktorý nás veľa ráz slovom i skutkom poučil o modlitbe, totiž že v nej máme vytrvať s čo najväčším úsilím. Slovami nás napomenul, aby sme samodlili, keď svojim učeníkom povedal: „Bdejtea modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!" Namnohých miestach v evanjeliu zistíš, ako nás Pánpoúča o tejto chvályhodnej modlitbe. Všetkým naznačoval, aká je mu vzácna, lebo nás mnoho ráz napomenul, aby sme ju vykonávali, a to ako osoba,ktorá nás opravdivo miluje a chce pre nás veľké dobro. Aby nám nezostala nijaká výhovorka, keďnám azda svoju milosť odoprie, vložil výsledok vyslyšania priamo do našej modlitby Povedal totiž;„Proste a dostanete." Aj on sám sa z vlastnej vôlemodlil, aby sme aspoň pod tlakom jeho príkladu milovali modlitbu viac než čokoľvek iné. Evanjelistatotiž hovorí: „A on sa v smrteľnej úzkosti ešte vrúcnejšie modlil, pričom mu pot stekal na zem akokvapky krvi."

Postav si toto zrkadlo pred oči a celou svojou bytosťou sa snaž zobrať si niečo z tohto príkladu modlitby, veď on sa nemodlil pre seba. ale pre tebaa kvôli tebe povedal: „Otče, ak chceš, vezmi odomňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nechsa stane!“ Pozri, ako Kristus v modlitbe podriadilsvoju vôľu Otcovej vôli: urob aj ty podľa jeho príkladu. Pán sa modlil aj vtedy, keď povedal: Otče, dotvojich rúk porúčam svojho ducha.^“

Načo vlastne ešte viac hľadať? Veď celý jeho životbol modlitbou, pretože stále zotrvával v modlitbes Bohom, v jeho poznávaní a rozprávaní o ňom.

Vari sa Kristus nadarmo modlil? Prečo ty zanedbávaš modlitbu, keď bez modlitby nemožno ničdosiahnuť? Keď sa teda Kristus, človek a pravý Boh,modlil, a to nie pre seba, ale aby tebe dal príkladpravej modlitby: ak si ty od neho niečo žiadaš, bez-podmienečne musíš o to prosiť, lebo bez modlitby tonebudeš môcť dosiahnuť. Ak totiž on, pravý Boh, len prosbou a pokornou žiadosťou chcel dostať to,čo sa mu páčilo, ty, biedne stvorenie, by si to chceldostať bez prosby a poníženia sa? Modli sa teda!

Vieš, syn môj, že bez Božieho svetla a jeho pôsobenia nik nemôže dosiahnuť spásu. Božie svetlo totiž umožňuje človeku začať, pokračovať i dosiahnuťvrchol dokonalosti. Preto ak chceš začať a dostaťtoto svetlo, modli sa; ak si už začal postupovaťa chceš, aby sa to svetlo v tebe rozhojnilo, modli sa;ak si už došiel k vrcholu dokonalosti a chceš dosiaťešte viac svetla, modli sa tak, aby si v dokonalostivytrval; modli sa, ak chceš vieru, modli sa, ak chcešnádej, modli sa, ak chceš lásku, modli sa, ak chcešzaľúbenie v chudobe, modli sa, ak chceš byť poslušný, modli sa, ak chceš čistotu, modli sa, ak chcešktorúkoľvek čnosť, modli sa! Modli sa však takto: čítaj z knihy života, teda zo života Boha a človeka Ježiša Krista, z toho života, ktorý bol pravou chudobou a bolesťou, pravým opovrhnutím a pravou poslušnosťou. Keď sa vydáš na túto cestu a postúpiš nanej, prídu na teba mnohé súženia i pokušenia od teba, od sveta a od diabla, budú ťa trápiť a hrozneprenasledovať. Ak chceš aj tu zvíťaziť, modli sa!

Keď sa však duša chce modliť, treba, aby sa usilovala o čistotu mysle i tela a aby dôkladne preskúmala všetko dobré i zlé vo svojom živote. Nech skúma,aké mala úmysly pri konaní dobrých skutkov, keď sapostila, modlila a plakala. Nech preskúma i ostatné svoje dobré skutky a nech si uvedomí, ako nedbalo,neúplne, bez ikry a nedostatočne konala Božie skutky - a na rozdiel od toho, ako dôsledne konala zléskutky a ako opovrhovala dobrom. Nech sa priznák svojmu hriechu, nech ho uzná a koná veľké pokánie.

V tomto priznaní sa, v tomto skrúšení srdca, nájdeduša očistenie a potom nech pristupuje k modlitbetak ako mýtnik, a nie ako farizej. Tak dosiahneš primodlitbe i osvietenie. Kto teda chce byť vedený Duchom Svätým, nech sa modlí, lebo Duch Svätý zostúpil síce na apoštolov v päťdesiaty deň, ale aj toboli apoštoli, ktorí sa modlili.

Modli sa teda a buď obozretný, aby si nebol v ničom po chuti nepriateľom, čo ťa pozorujú, Budú samôcť pustiť do teba len vtedy, keď sa prestanešmodliť. Čím viac budeš pokúšaný, tým viac zotrvávaj v modlitbe, Niekedy síce prídu na teba pokušenia i pri modlitbe a práve kvôli modlitbe, lebo diabol ju chce prekaziť; ale ty sa o to nestaraj, len samodli, lebo takto si stále znovu a znovu zasluhuješ,aby si bol od pokušení oslobodený. Modlitba ťa totižosvecuje, očisťuje a spája s Bohom.

Pri modlitbe vychádza najavo, kto je Boh a čo smemy.¹ Toto je však dokonalým a pravým ponížením.Veď v poníženosti sme vtedy, keď duša vidí Boha i seba tak, ako treba. Vtedy je duša v hlbokej pokore.V tomto hlbokom ponížení sa väčšmi do duše vlievaBožia milosť a zväčšuje sa Božie požehnanie. Čímhlbšie totiž Božia milosť ponára dušu do pokory,tým väčšmiztejto priepasti pokory rastie Božie požehnanie. Čím väčšmi rastie Božia milosť, tým väčšmi sa duša dostáva do pravej pokory a zostávav nej, lebo neustále pestuje pravú modlitbu. Božiesvetlo sa tak v duši zväčšuje a milosť ju stále väčšmiponára do pokory. To všetko sa deje vďaka tomu. žeduša číta, ako bolo povedané, a rozjíma o živote Bohočloveka. Poznať totiž na jednej strane Božiu veľkosť a na strane druhej tú skutočnosť, že nie smevlastne nič, v tom je dokonalosť človeka. Ako k tomudôjde, totiž nazeraním na túto knihu, to už tiež bolopovedané. Teda, syn môj, odožeň od seba všetku lenivosť a nedbalosť.

Prajem ti, syn môj, a povzbudzujem ťa, aby si sanemodlil menej ani menej nebdel do noci, ani inédobré skutky menej nekonal, keď ti bude odňatá milosť horlivej zbožnosti a nebude už taká ako predtým. Bohu sa veľmi páči, ak sa zapálený Božou milosťou horlivosti modlíš, bdieš, znášaš utrpeniea konáš dobré skutky. Avšak konať tie isté skutkybez milosti horlivosti, čiže nezanechať modlitbu aniz nej neubrať, ani neskrátiť bdenie, to je, syn môj,pre Boha oveľa ľúbeznejšia a milšia obeť, ako keďmá človek aj milosť horlivosti.

Syn môj, ak ťa teda niekedy Božia vrúcnosť nabáda a núti bdieť a namáhať sa, usiluj sa tak konať,kým máš oheň! Keď sa však Bohu zapáči odňať tihorlivosť, či už pre tvoju chybu [ako je to vo väčšineprípadov) alebo preto, aby v tebe zväčšil a zdokonalil svoju milosť, nesmieš sa menej modliť, menejbdieť ani ochabnúť v konaní iných skutkov.

Podobne aj vtedy, keď doľahnú na teba pokušenia a súženia, ktorými Boh trestá a očisťuje svoje deti, a bude ti odňatá milosť horlivosti, aj vtedy sa usiluj nepopustiť zo svojej modlitby ani z bdenia, aniz konania dobrých skutkov, ani zo svojho bojovéhovzopretia sa pokušeniam, lebo len tak môžeš zvíťaziť, len tak, vrúcnou a vytrvalou modlitbou, bdenímdo noci, slzami a vôbec všemožným nátlakom na seba preukážeš vrcholnú vládu nad sebou a Boh ti potom zasa láskavo vráti svoju milosť vrúcnej horlivosti. Ty konaj, čo je tvoje, syn môj, a Boh zaiste urobíto, čo prináleží jemu. Totiž modlitba, do ktorej samusíš premáhať, siliť a nútiť, je Bohu skutočne najmilšia. Vytrvaj teda v nej!

Od chvíle, keď začneš Boha plnšie vnímať akopredtým, nenapĺňaj si dušu inými záujmami, lebo sisa stal súcim zakúšať Boha viac ako predtým a dostal si nové, veľmi veľké svetlo, aby si mohol vidieťBoha iseba,

A daj si pozor, aby si sa nikomu neoddal skôr, ako sa naučíš od kohokoľvek sa odtrhnúť. Podobne sidávaj pozor na svoju vlastnú horlivosť, teda na ducha, ktorý sa pripája k horlivosti, aby si si azda všetko nezničil; všimni si, ako sa prejavuje na začiatku,ako v strede a aký je koniec. Len natoľko sa riad svojou horlivosťou, nakoľko je pripodobnená knihe života, a nie viac!

Dávaj si pozor aj na tých, čo hovoria sladké slová,robia sa veľmi tichými a hovoria o zjaveniach: lebosú to zlomyseľné osidla, ktoré druhých sťahujú zasebou.

Napokon sa maj na pozore i pred tými, čo sa svätými len zdajú a len zdanlivo konajú dobré skutky,aby ťa azda nestiahli na svoju cestu. Pozeraj, pozoruj a skúšaj, ale nasleduj len potiaľ, pokiaľ je tu podobnosť s cestou života, ďalej nie!

Vystríhaj sa aj tých, čo hovoria, že majú slobodného ducha, lebo sú otvorene proti Kristovej ceste.Veď Kristus sám sa podrobil zákonu, hoci zákon bolustanovený z jeho vôle, sám sa stal otrokom, hocibol slobodný. Preto aj tí, čo chcú nasledovať Krista,musia sa pripodobniť jeho životu. Nesmú teda tak,ako to robia mnohí, rušiť Boží zákon a príkazy a takhľadať slobodu, ale naopak, majú sa slobodne podrobiť zákonu, Božím príkazom, dokonca i radám.Majú si vytvoriť akýsi kruh, ktorý im určí poriadok,totiž sám Duch Svätý im určí poriadok života, ktorý bude pre nich záväzný. Bude potom mnoho vecí,ktoré smú robiť, lebo nie sú v rozpore s Bohom, aleDuch Svätý im dáva takú disciplínu, že si nedovoliaani také veci.

1 – Toto sa vzťahuje skôr na rozjímavú modlitbu ako na modlitbu vo všeobecnosti

(svätá Angela Foligno - Mystické zážitky a duchovné rady)

KAZEN O. MICHALA ZAMKOVSKEHO

2012-04-09T15:54:42Z

prisla som k nej ako slepá kura k zrnu. :-)))

http://www.youtube.com/watch?v=i92DeZ1vSgY&feature=digest_mon

KRATKO O SVATOM PISME

2012-04-09T19:14:11Z

...Charakteristickou črtou Božieho slova je, že keď sa číta a chápe v Duchu Svätom, nakoniec je vždy slovom povzbudenia, a to aj vtedy, keď dôrazne poukazuje na hriech. Čítanie Božieho slova nie je jednoduchá vec. Môže nami zatriasť ako skutočné zemetrasenie a prísne nás postaviť pred otázku nášho kompromisu so zlom, ale jeho cieľom nie je nikdy naše odsúdenie.

Ak aj odhaľuje náš hriech, zároveň nám hovorí, že odpustenie je možné. Čítať
Božie slovo znamená riskovať a vstúpiť do rizika, že budeme radikálne postavení
pred otázky. Odkryje nám veci, ktoré by sme najradšej ani nepočuli. Nie my pracujeme so Svätým písmom, ale Sväté písmo pracuje v nás. Keď Ho čítame v tomto duchu, niekedy zažívame prekvapenia. Môže sa stať, že nás niektorá veta sprevádza celé týždne, pretože sme pocítili, že od nás žiada obrátenie...

(pater Ljubo Kurtovic)

CHOROBA V ĽUDSKOM ŽIVOTE

2012-04-09T06:05:35Z

1500 Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť.(1006)

1501 Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.

CHORÝ PRED BOHOM

1502 Človek Starého zákona prežíva chorobu pred Božou tvárou. Pred Bohom roní slzy nad svojou chorobou a od neho, Pána života a smrti, si úpenlivo vyprosuje uzdravenie. Choroba sa stáva cestou k obráteniu a Božím odpustením sa začína uzdravenie. Izrael nadobúda skúsenosť, že choroba je tajomným spôsobom spojená s hriechom a zlom a že vernosť Bohu podľa jeho Zákona navracia život: „… lebo ja, Pán, som tvoj lekár. Prorok Izaiáš tuší, že utrpenie môže mať aj vykupiteľský význam za hriechy iných. Napokon Izaiáš zvestuje, že Boh spôsobí, že pre Sion nadíde čas, keď odpustí každú vinu a uzdraví každú chorobu.

KRISTUS – LEKÁR

1503 Kristov súcit s chorými a jeho mnohé uzdravenia chorých každého druhu sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7,16) a že Božie kráľovstvo je už celkom blízko. Ježiš má moc nielen uzdravovať, ale aj odpúšťať hriechy; prišiel uzdraviť celého človeka, dušu i telo; on je lekár, ktorého potrebujú chorí. Jeho súcit so všetkými, čo trpia, ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: „Bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25,36). Jeho uprednostňujúca láska k chorým v priebehu storočí neprestala budiť u kresťanov celkom osobitnú pozornosť voči všetkým, čo trpia na tele alebo na duši. Z nej pochádzajú neúnavné úsilia uľaviť im.

1504 Ježiš často žiada od chorých, aby verili. Na uzdravenie používa znaky: slinu a vkladanie rúk, blato a umytie. Chorí sa ho snažia dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6,19). Tak sa nás Kristus vo sviatostiach aj naďalej „dotýka“, aby nás uzdravoval.

1505 Kristus dojatý toľkými utrpeniami nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17). Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad smrťou prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla a sňal „hriech sveta“ (Jn 1,29), ktorého je choroba iba následkom. Svojím utrpením a smrťou na kríži dal Kristus utrpeniu nový zmysel: utrpenie nás už môže urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením.

„CHORÝCH UZDRAVUJTE…“

1506 Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž. Keď ho nasledujú, nadobúdajú nový pohľad na chorobu a chorých. Ježiš ich pridružuje k svojmu životu chudoby a služby. Dáva im účasť na svojej službe súcitu a uzdravovania: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (Mk 6,12-13).

1507 Zmŕtvychvstalý Pán obnovuje toto poslanie (Mk 16,17-18) a potvrdzuje ho znameniami, ktoré Cirkev koná, vzývajúc jeho meno. Tieto znamenia ukazujú osobitným spôsobom, že Ježiš je skutočne „Boh, ktorý spasí“.

1508 Duch Svätý dáva niektorým ľuďom(798) mimoriadnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb. Tak sa aj svätý Pavol musí od Pána naučiť: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2Kor 12,9) a že utrpenia, ktoré treba znášať, môžu mať tento zmysel: „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu(618) pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24).

1509 „Chorých uzdravujte“ (Mt 10,8). Túto úlohu dostala Cirkev od Pána a snaží sa ju plniť jednak starostlivosťou o chorých, jednak prosebnou modlitbou, ktorou ich sprevádza. Verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše i tela. Táto prítomnosť osobitne pôsobí prostredníctvom sviatostí a celkom osobitným spôsobom skrze Eucharistiu, chlieb, ktorý dáva večný život a ktorého spätosť s telesným zdravím naznačuje svätý Pavol.

1510 Apoštolská Cirkev pozná však aj osobitný obrad pre chorých, o ktorom svedčí svätý Jakub: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu (Jak 5,14-15). Tradícia spoznala v tomto obrade jednu zo siedmich sviatostí Cirkvi.

(KATECHIZMUS KATOLICKEJ CIRKVI)

MODLITBA ZÁKLADNEJ UZDRAVUJÚCEJ PREMENY

2012-03-01T17:11:13Z

Pokoj Pánov nech je s vami všetkými] (I s duchom tvojim.)
Pri tomto seminári ide nám o oslobodenie a uzdravenie. Preto je normálne, že sem prišlo mnoho psychicky zranených ľudí a chceli by byť uzdravení. Musím však povedať, že tu nejde o psychiatrickú liečbu. Nejde tu ani o lekársku medicínsku liečbu. Ide tu o duchovnú liečbu. To znamená, že Cirkev je klinika, v ktorej sa človek môže uzdraviť. Preto psychicky chorí majú vždy ostať v pokoji. Majú zachovať pokoj, aby im to pomohlo, aby mohli lepšie obsiahnuť uzdravenie.

Boh je tu - začína modlitba

Teraz by sme skúsili jednoducho ostať v tichu a povedať Bohu o tomto ráne. Za čo by si teraz chcel ďakovať Bohu? Obzri sa vpravo: kto je vedľa teba? Poznáš ho? Môžeš ho pozdraviť. (Ruch.) Poznáš jeho meno? ... Poznáš aj toho po tvojej ľavici? Boh ti tu dal človeka. Ako na teba reaguje tento človek, keď sa naň pozrieš? Reaguje do¬bre, alebo je nevľúdny? ... Ale teraz sa pozri na Boha. Ako reaguje on? Hnevá sa na teba, alebo je rád. že sa naňho pozeráš?
Čo to znamená, pozerať sa na Boha? Znamená to jednoducho uvedomovať si, že Boh je teraz tu, pretože Boh je vždy všade. Ale ty si uzavretý. Vtedy, keď si uvedomíš, že Boh je tu, začína modlitba. Ak niekto stojí vedľa mňa, ako napr. vy, môže mi všetko povedať. Ak si to neuvedomujem, nepočujem ho. Ale ak sa na niekoho pozriem, počujem všetko, čo mi povie. A tak je to i s Bohom.

Ponor sa do milujúceho pohľadu Boha a ďakuj!

Keď si uvedomíš, že sa Boh na teba pozerá, môže Boh ku te¬be prísť a dať ti všetko. Pozri sa úplne na Boha.... (Dlhšie ticho.)... Iba si pokojne uvedomuj: Boh na mňa pozerá. To stačí.... Oddýchni si. uvoľni sa.... Ako by si stál na slnku.... Lúče Slnka ťa prežiarujú a budeš uzdravený, ... Božie oči ťa prenikajú ako lúče a milujú ťa. Boh je k tebe nežný. Má ťa rád, Chce, aby si žil. On si ťa želá.... Proste mu povedz: ďakujem.
Ďakujem ti za moje telo, za moju dušu, za môjho ducha. Ďakujem ti za moju rodinu, za moje meno, za mojich súrodencov, ďakujem ti za tú stoličku, že na nej teraz môžem sedieť.... Ďakujem ti, že ma miluješ. Bože, je to pekné, že existuješ. To je dobré, že nie som iba výsledkom biologických procesov, ale ty si mi dal moju osobnosť. Vďaka ti. A viem aj to, že moja smrť nie je odchodom do ničoty, ale odchodom k tebe. Bože, je to krásne byť človekom, Napriek všetkým chorobám, napriek utrpeniu, chcem byť človekom. Ty si silnejší ako moje utrpenie a choroba. Ďakujem, Otče.... Vďaka ti, že tvoj Syn sa stal človekom a že ml rozumie. Vďaka ti. Otče, že rozumieš dobre aj po slovensky. Zbožňujem ťa.... Vďaka ti, Otče, že si stvoril toľkých ľudí,

Boh je rád, že jestvuješ ...

Teraz sa započúvaj do toho, ako Boh vyslovuje tvoje meno a hovor! ti: to je pekné, že existuješ. ... (Dlhšie ticho.)...
Teraz môžeš priniesť aj druhému dobrú zvesť. Môžeš mu po¬vedať, aké je to pekné, že existuje. To je totiž tá najhlbšia láska. Máš veľkú hodnotu nie preto, že dobre vyzeráš, nie preto, že dobre pracuješ, alebo že si dobre oblečený, alebo že si mladý, alebo že si zdravý, nie: máš veľkú hodnotu preto, že jestvuješ. Je to pekné, že si. Povedz to aj tomu, kto je po tvojej pravici a ľavici, .,. Ale cel¬kom úprimne, zvnútra.... (Dlhší ruch.)... Teraz si evanjelizoval tých druhých....

Si Božím priateľom. Aj na kríži?

To, čo nás robí radostnými a čo nám dáva najvyššiu ľudskú hodnotu, je práve to, že sme Božími priateľmi. Si priateľom Boha? Veríš, že ťa miluje? Možno si chorý, a preto nemôžeš veriť. Ale pozri sa na kríž! Boh poslal aj svojho Syna na kríž, aby ti dal svedectvo, že on môže zvíťaziť aj nad krížom a utrpením. Boh ťa neoslobodzuje od choroby, ale dáva ti silu nad ňou zvíťaziť. Boh ťa neoslobodzuje od nepriateľov, ale dáva ti silu, aby si nad nimi zvíťazil. Boh ťa neoslo¬bodzuje od hriechov, to znamená, že nemôžeš byť bezhriešny, ale Boh v tebe víťazi nad hriechom. On ti odpúšťa. Čim viac hriechov máš. tým viac ťa Boh zahŕňa svojou odpúšťajúcou láskou. Čim viac trpíš, alebo si chorý, tým viac ťa Boh miluje.
Aj ja som bol na smrť chorý a dával som si otázku: Bože, miluješ ma, či nie? Iba potom, ako som prijal túto chorobu a vlastnú smrť, až potom mi dal Boh silu robiť aj tieto semináre. Boh mi ch¬cel teda ponúknuť aj smrť. Tým, že som prijal smrť, Boh vo mne smrť premohol. Tým, že premohol smrť vo mne, teraz môže cez moje svedectvo víťaziť nad smrťou v tebe alebo v iných. Iba ak ťa Boh uzdravil, môžeš prinášať uzdravenie iným. Páter Tardif bol tiež chorý, a bol uzdravený. Teraz tiež môže v Ježišovom mene uzdravovať. Yongi Cho v Južnej Kórei bol na smrť chorý a teraz, keď bol uzdravený, uzdravuje iných.

Teraz chce Ježiš uzdraviť teba ... a prinesieš Božie uzdravenie aj iným

Teraz, keď sa tvoje manželstvo rozpadlo, alebo je choré, teraz, keď tvoje svedomie je choré, keď tvoja rodina alebo tvoje deti možno už nechodia s tebou a možno tvoj manžel pije alebo preklína, či chodí s inou ženou, - teraz chce Ježiš uzdraviť teba. Potom aj tvojho manželského partnera, tvoje deti, tvojich súrodencov. Iba ten, kto bol sám zachránený, môže zachraňovať. To znamená: teraz si tu najprv sám kvôli sebe. Nechaj sa najprv od Boha duchovne celkom uzdraviť. Potom budeš mať silu prinášať Božie uzdravenie aj iným.
Mojej rodine som nikdy nehovoril o týchto seminároch. Oni vôbec nevedeli, že robím semináre, ale jednoducho som ich miloval, hovoril som s nimi, ďakoval som Bohu za nich - a všetci sa zmenili. Všetci zažili skúsenosť s Bohom.

Modlitba obrátenia, prijatia a uzdravujúcej premeny

Teraz je veľmi dôležité, aby si v pokoji išiel k Bohu. Počúvaj, čo hovorím ! V pokoji uvažuj, či to je správne, a potom urob, ako ti hovorím. Povedz Bohu: "V poriadku, urob ma novým! Prijímam sa taký, aký som." Potom uvidíš, že budeš svätý a uzdravený. Teraz sa teda pokús ďakovať Bohu za seba aj za druhých ľudí, ale z celého
srdca ! ... (Dlhšie ticho.)
Je naozaj dôležité pozerať sa skutočne na Boha a zo srdca mu ďakovať..., Pozerať na Boha je to isté ako na človeka. Ak sa na niekoho pozriem, opýtam sa: "Á, ako sa máš?" Tak je to aj s Bohom. "Otče, ako sa máš?" Potom počúvam - a som šťastný. Otec sa na mňa pozerá a usmieva sa na mňa. On ma objíma a hovorí: "Môj milovaný" a volá ma po mene... (Ticho,) Vyrozprávaj teraz Bohu, čo ťa tlačí. Čo ti spôsobuje radosť, čo od neho chceš. Kľudne mu povedz: "Otče, vieš, chcel by som to a tamto. Ty predsa vieš, čo je dôležité. Urob ma šťastným.... Dotkni sa môjho manželstva, dotkni sa mojej duše, dotkni sa mojej choroby, dotkni sa môjho hriechu, dotkni sa teraz môjho strachu. Ďakujem ti, Otče." „.(Dlhšie ticho.)

(z knihy Tomislav Ivančič – Vnutorné oslobodenie a udravenie – východisko šťastného života, 3.časť)

SPRÁVNA MODLITBA PRINÁŠA UZDRAVENIE

2012-03-01T17:13:01Z

Boha nevnímame zmyslami, ani rozumom, ale duchom

Máme teda telo, dušu a ducha. Čítajte v 1 Sol 5,23: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony.“ Svätý Pavol vidí v človeku tieto tri rozličné schopnosti – nie tri časti, ale schopnosti. Teda svojimi očami môžem vidieť materiálno, ušami môžem počuť hlas. Očami nemôžem počuť hlas, uchom vás nemôžem vidieť. Aby som mohol vidieť myšlienku, potrebujem rozum. Myšlienku nemôžem ani vidieť očami, ani počuť ušami. Myšlienky vidíme rozumom. Ak chcem vidieť Boha, nemôžem ho vidieť svojím uvažovaním rozumom, ani očami, ani ušami. Má, na to inú schopnosť, ducha. Ak sa chcem s tebou rozprávať, budem sa na teba pozerať. Ale ak ti chcem zatelefonovať, nemôžem ťa vidieť očami. Vidím ťa však svojou fantáziou to je duša. Keď však chcem volať k Bohu, nestačí mi na to predstavivosť, ale potrebujem ducha.

AKO PRI TELEFONOVANÍ

Teraz sa teda pokús hovoriť s Bohom, pretože máš k nemu telefonické spojenie. Otázkou je iba, či je tvoje spojenie v poriadku, alebo či je narušené. Ako telefonuješ? Najprv zodvihneš slúchadlo. Potom počuješ voľný signál – tí-tí... Ten signál znamená TY a JA. To je dvakrát ty – ja hovorím Bohu „ty“, a Boh hovorí mne „ty“. Ty-ty. To znamená – linka je teraz voľná. Ale ešte nemôžeš s Bohom hovoriť. Ešte musíš vytočiť štyri čísla.

VYTOČ PRVÉ ČÍSLO: VYZNANIE HRIECHOV

Prvé číslo je vždy vyznanie hriechov. Lebo ak si v hriechu, si od Boha oddelený. Tvoje telefonické spojenie je prerušené – nemôžeš s ním hovoriť. Keď si s niekým pohnevaný, alebo si niekomu ublížil, pôjdeš k nemu a povieš mu: „Je mi to ľúto, prepáč mi“ – a potom ste znovu priatelia. Znovu je telefón spojený, môžeš s ním hovoriť. Ak si v hriechu si nepriateľom Božím. Ak tento hriech vyznáš a povieš mu: „Prepáč, Nebeský Otec“, znovu si s ním priateľ. Je pekné veľa hriechov vyznať. Nehovorím: je pekné veľa hriechov páchať, pretože vždy konáme hriechy – aj spravodlivý ich robí sedemkrát denne – ale my tieto hriechy zabúdame. Ony sú v našom podvedomí a vyvolávajú v nás nepokoj, rušia našu dušu, náš spánok, ničia ťa, robia ťa nešťastným. Ty na tieto hriechy zabúdaš. Je dôležité vidieť tieto hriechy, vyznať ich a povedať: „Prepáč mi, Pane.“ Som vždy rád, keď si večer pri spytovaní svedomia spomeniem na viacej hriechov a vyznám ich, som smutný, keď viem vyznať iba dva – tri. Potom viem, že nejaké vo mne zostali a idem do postele ako chorý človek. Predtým som dlho nemohol zaspávať, dva-tri roky som sa s tým trápil, že až do štvrtej ráno som nemohol zaspať. Potom, ako som sa naučil vyznávať svoje hriechy, zaspávam ihneď – aj cez deň. Teda prvé číslo, ktoré zvolíš na telefóne, je vyznávanie hriechov.

DRUHÉ ČÍSLO: ODPUSTIŤ DRUHÉMU

Druhé číslo je: odpustiť druhému. Ak ti niekto ublížil, tak nie si zdravý. Máš sebaľútosť, a to je prvý krok k depresii a k sebevražde. Keď nemôžeš druhému prepáčiť, nenávidíš ho. Avšak Boh je Láska. Nenávisť a Láska nemôžu spolu dobre vychádzať. Ježiš povedal, aby si nepriateľovi nielen odpustil, ale aby si ho aj miloval. My sme sa to v tejto hroznej vojne v Chorvátsku naučili. Ak nenávidím svojho nepriateľa, som mŕtvy. Potom sa podarilo môjmu nepriateľovi usmrtiť ma. Ak mi niekto ublížil a nedokážem mu odpustiť, nenávidím ho. Vtedy som vo tme, som chorý, nešťastný, vtedy nemôžem ísť do neba! Je to veľmi nerozumné – neodpúšťať. Keď odpúšťam svojmu nepriateľovi, tým ho premieňam. Veď odovzdávam pomstu Bohu a potom môže Boh mojich nepriateľov zničiť. Tým, že odpúšťam svojím nepriateľom, tým ma Boh chráni proti nepriateľovým úkladom. Je to napr. zaujímavé u nás v Chorvátsku. Náš kardinál povedal na začiatku vojny: „ Ak tvoj nepriateľ zničí tvoj dom, ty mu to neurobíš.“ Potom povedali všetci kňazi: „Musíme odpúšťať. Inak nám Boh nemôže pomáhať a celý svet bude môcť povedať, že sme presne takí istí zlí ako naši nepriatelia. Potom by sme sa zničili aj politicky.“ Pretože sme odpustili, vidíme , že napriek takej hroznej vojne bolo v Chorvátsku usmrtených iba 3500 ľudí, ale v Bosne a Hercegovine, kde sú väčšinou moslimovia, ktorí nedokážu odpúšťať, už teraz (koniec augusta 1992) ich zomrelo vyše 50 000. My v Chorvátsku cítime že Boh je s nami preto, že dokážeme odpúšťať nepriateľom. Počas celej vojny som navštevoval ranených vojakov. Všetci mi povedali že pri svojom zranení a stretli s Bohom. Takže môžeme priamo povedať, že táto vojna sa stala príležitosťou pre evanjelizáciu Chorvátska. U nás sa šíri duchovná obnova medzi ľudom, musíme robiť takéto semináre pre všetky zoskupenia ľudí – pre politikov, umelcov, pre vojakov, pre Cirkev – pre všetky vrstvy spoločnosti. Teraz by sa jednoducho všetci chceli stať kresťanmi pretože vo vojne zažili, že existuje Boh, a že skutočne hmatateľne pomáha. Jeden ateista , ktorý nebol pokrstený mi povedal: „Otče, prosím vás, pokrstite ma! Nechcem zomrieť ako zviera, aj ja som tiež človek. Môj otec mal v komunizme strach dať ma pokrstiť, ale ja túžim po Bohu.“

Ako veľa ľudí na Slovensku túži po Bohu! Príliš dlho tu bol ateizmus a v dušiach nastala púšť. Človek nemôže žiť bez Boha. To sa ukazuje aj v Rusku. Nemôžeš žiť dlho bez toho, že by si vedel, odkiaľ prichádzaš na túto Zem a kam odchádzaš. Nemôžeš dlho žiť bez toho, že by si vedel, kde je ten kto ťa na Zem priniesol. Kto ti dal tvoje telo, tvoje pohlavie, rozum, tvoju dušu... kto? Dnešný človek hľadá Boha. Pretože ho dostatočne nenachádzajú v Cirkvi, hľadajú ho v hinduizme, islame, atď. preto ste vy ako charizmatická obnova cirkvi ponukou Boha pre ľudí.

Teda druhé číslo, ktoré volíš v telefóne – je odpúšťať. Ako odpúšťať? Jednoducho sa rozhodni. Odpúšťam. Potom sa modli z toho , komu chceš odpustiť. A ďakuj Bohu zaňho. Potom sa pokús vidieť za jeho masku, za jeho vonkajšok. A pocítiš, že ťa vlastne miluje. Hĺbka jeho duše ťa miluje, ale možno ten povrch, ktorý dáva najavo, ťa nenávidí tak ako more: na povrchu sú vlny, ale v hĺbke je pokoj a mier. Každý človek ťa miluje vo svojej hĺbke. Keď toto vieš, môžeš ľahko odpúšťať. Teda odpúšťať neznamená podať niekomu ruku a povedať: „No dobre., tak ti odpúšťam.“ - Ale znamená to v srdci pocítiť, že si ľahší.

TRETIE ČÍSLO: VŠETKÉHO SA VZDÁVAŤ

Tretie číslo, ktoré máš voliť, znamená: všetkého sa vzdávať. Ak si na niekoho alebo na niečo v živote viazaný, tak si otrokom. Máš strach, že to stratíš, máš strach prichádzať k Bohu. Potom ti to je dôležitejšie ako Boh a si nešťastný. Vzdávať sa neznamená všetko od seba odsunúť, ale znamená to byť v srdci slobodný, bez ohľadu na to, či sa mi tá vec páči alebo nie. Ja to robím celkom jednoducho. Poviem Bohu: „Bože, vzdávam s toho a toho“ a cítim, ako mi je zrazu ľahšie na srdci. Ak chceš život vychutnávať, vzdaj sa všetkého. Šťastný budeš iba vtedy, ak sa všetkého vzdáš, potom to od Boha dostaneš naspäť stonásobne. Náš spisovateľ Ivo Andrič hovorí: „Je ťažké strácať, ak si len máločo stratil. Ak si iba máločo stratil, chýba ti to aj spolu s tým, čo ti ešte zostalo. Ale ak si neraz stratil všetko, tak pocítiš slobodu človeka ktorý sa odlúčil od všetkého.“ Ďalej hovorí, že potom pocítiš, ako sa toto všetko stratené, ale premenené, navráti k tebe. Teda to tretie číslo je: všetkého sa vzdávať. Povedať hriechu a diablovi nie, povedať nie všetkému, čo ma zväzuje, čo ma robí otrokom.

ŠTVRTÉ ČÍSLO: PRIJAŤ KRÍŽ

Štvrté číslo je prijať kríž. Kde je tvoj kríž? Ty sám si tvoj kríž. Ty sám, iba ty nosíš svoje telo. Ty a iba ty nosíš svoje pohlavie, svoju sexualitu. Ty sám, máš svoju dušu, ty máš svoju budúcnosť, alebo ju nemáš. Máš svoje meno, svoju rodinu, svoje manželstvo, a keď to všetko prijmeš, prijal si svoj kríž. Ale iba ak prijmeš aj svoje hriechy a choroby, svoje nešťastie a povieš: áno, dobre, prijímam to, tak sa staneš zdravým. Už stokrát som to zažil.

Zomieral môj otec. Bol už modrý a nemohol jesť ani sedieť. Lekár mi povedal, že za hodinu bude mŕtvy. Ja som sa celé mesiace modlil, aby môj otec žil. Keď som už vtedy videl, ako umiera, išiel so, do svojej izby. Celú hodinu som ďakoval Bohu za to, že teraz koná svoju vôľu s mojím otcom a so mnou v tej nádeji, že je to takto lepšie pre mňa. Ďakoval som mu za to, že teraz už nemám otca, za to, že bude pohreb, atď. Potom som išiel do katedrály v Záhrebe, a musel som tam hodinu spovedať. Po hodine som sa vrátil k otcovi. Sedel na kraji postele. Bol celkom zdravý, usmieval sa na mňa a ja som sa ho pýtal: „Ako sa máš?“ On odpovedal: „Vynikajúco.“ „Akože“, pýtal som sa ho, „veď si zomieral?“ Odpovedal: „Nie, išiel som do kuchyne, všetko som zjedol – mäso, chlieb, a teraz sa cítim dobre.“ Lekár mi povedal, že to bol zázrak.

Aj moja sestra mala tú najhoršiu rakovinu. Bola operovaná. Lekár, môj dobrý priateľ mi povedal, že o dva mesiace zomrie. Musel som to prijať, no bolo to príliš ťažké. Bojoval som. Ale potom som povedal: „Dobre, Bože, nech sa stane tvoja vôľa.“ Aj ona vedela, že má rakovinu. V pokoji to prijala a povedala si: „Veď človek tak či tak musí zomrieť.“ Celkom som sa oddal Bohu a ďakoval som mu. Moja sestra ešte stále žije, cíti sa dobre a odvtedy je tomu už sedemnásť rokov.

Aj ja som bol dva mesiace v Mníchove chorý. Lekári mi povedali, že mám pred sebou ešte najviac dva mesiace života. Bola to rakovina žalúdka. Tri dni som sa iba modlil – charizmaticky, dogmaticky, ako len chcete. Ale nebo ostalo tiché. Po troch dňoch som povedal „áno“. Veľa ľudí zomiera každý deň, prečo nie práve ja. Napísal som list svojmu biskupovi, že o dva mesiace už nebudem žiť. Odpovedal mi: „Tvoja smrť nech prinesie osoh našej diecéze.“ Bolo to síce pekné, ale mňa čakala smrť! Každý deň som povedal Bohu: „Dobre, zomriem.“ Bol som už celkom pripravený, v duchu už skoro mŕtvy. V tých chvíľach som cítil iba jedno: veľkú radosť. Človeče, veď o dva mesiace uvidíš Boha, Matku Božiu, anjelov a všetkých milých, ktorí už zomreli! Už som sa na to tešil, že môžem zomrieť, hoci iní ešte nemôžu. Odvtedy už prešlo dvadsaťtri rokov a ešte stále žijem. Naučil som sa z toho, že Evanjelium je pravda! Všetko, čo prijmeš ako kríž, bude cez Ježišov kríž zničené. Buď sa uzdravíš, alebo dostaneš silu, aby si mohol túto nemoc niesť s radosťou, to znamená niesť kríž podľa Evanjelia.

ŽIVÝ BOH ODPOVEDÁ

Keď teda chceš hovoriť s Bohom ako cez telefón, najprv naňho nazeraj. Potom počuješ: ty-ty. Vyslov to ty-ty! Vypočuj si ako Boh tiež povie: “Ty! Moja milá Anka,“ alebo ako sa voláš...Potom voľ prvé číslo a vyznaj svoje hriechy. Druhé číslo: odpusť druhým. Tretie: vzdaj sa všetkého. Štvrté: prijmi svoj kríž. Potom okamžite budeš počuť: „Haló, kto je tam?“ Potom budeš odpovedať: „Ja som to, kto je tam hore?“ Budeš počuť odpoveď: „Ja som to, tvoj Nebeský Otec.“ A celé nebo sa bude chvieť radosťou, že si konečne pochopil, že neexistuje nijaký mŕtvy Boh. Existuje iba tu prítomný živý Boh. On je tu v tomto kostole, tak prítomný! Veľmi jemne sa na mňa pozerá a hovorí mi. „Prosím ťa, povedz im, že ich milujem.“

NAJLEPŠIA A NAJKRAJŠIA MODLITBA SVETA

Telefonovať znamená modliť sa Otče náš. Najlepšia a najkrajšia modlitba sveta! A je to zároveň modlitba, ktorá ma vždy uzdraví. Vždy mi dá radosť a urobí ma šťastným. Aj teba, ak sa budeš tak modliť, ako som ti povedal.

Najprv povieš: "Otče náš, ktorý si na nebesiach". Trošku budeš počúvať, kým pocítiš, že ti odpovie: "Môj milovaný syn, moja milovaná dcéra!“ Potom povieš: "Posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa , ako v nebi, tak i na zemi Chlieb náš každodenný daj nám dnes." To je všetko v oslovení: Ty - Otec.

Potom príde prvé číslo: A odpusť nám naše viny. To znamená vyznať hriechy. Potom prichádza druhé číslo: ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Polom tretie číslo: A neuveď nás do pokušenia. Čo to znamená? Znamená to: Nedaj, Bože, aby sme sa zničili spolu so svetom. Osloboď ma od sveta hriechu, aby som potom ja mohol oslobodiť svet. To znamená všetkého sa vzdať. Potom môžeš byť nad svetom, a nie jeho otrokom. A potom štvrté číslo: ale zbav nás zlého. To znamená, že ja sám sa nemôžem oslobodiť od zlého, ale potrebujem jeho. Je na mne, aby som prijal kríž, ale on ma oslobodí (modlitba oslobodenia).

A TERAZ SKÚSME TELEFONOVAŤ DO NEBA!

Teraz by som bol rád, aby ste vyskúšali, či viete telefonovať do neba. Ak niekto nemá aparát v poriadku, prídeme k nemu ako servis. (Ruch, smiech) Vyskúšaj to! Dám vám teraz tri minúty na to, aby ste telefonovali do neba. Ak ste sa toto naučili, budete môcť zajtra všetko pochopiť a robiť to, čo budeme spoločne konať. Teda ostaň teraz sedieť či stáť, v takom držaní tela, aby si sa tri minúty nemusel pohnúť. Pokús sa v takom pokoji sedieť alebo stáť a jedno¬ducho svojim dychom povedz: "Otče, som tu." Potom v tomto tichu počúvaj jeho hlas. Potom mu pomaly vyznaj svoje hriechy, potom odpúšťaj, potom sa vzdaj všetkého a prijmi všetko vo svojom živote - aj to, čo je ťažké. Teda: "Otče, som tu."... (Ticho.)

POKOJ JE DOLEŽITÝ

(Reakcia na volanie chorej ženy - pokyny pre ľudí s psy¬chickými ťažkosťami)

Je potrebné, aby sme vedeli, že ak je niekto psychicky chorý, alebo ak bol psychiatricky liečený, je preňho dôležité zachovať pokoj, zachovať mier. To znamená, ak takýchto ľudí nejaké slovo znepokojuje, radšej sa ho treba vzdať. Treba ísť von, prechádzať sa, až kým k tebe príde pokoj. Psychicky chorí ľudia chcú stále niečo robiť, ale majú na to príliš málo síl. Napriek tomu, že majú málo síl, pokúšajú sa z vlastných síl prísť k Bohu. Preto je dôležité v po¬koji sedieť, hlboko dýchať a jednoducho byť v tichu pred Bohom. Všetko, čo nás uzdravuje, prichádza od Boha. Nie my uzdravujeme. Ak poznáte niekoho, kto je psychicky chorý, hovorte mu stále, aby zachoval pokoj. Zvlášť depresívni ľudia, alebo ktorí majú iné ťažké psychózy, si nesmú analyzovať podvedomie, ale majú jednoducho Bohu dovoliť, aby sa ich dotkol. Ak je tu niekto psychicky chorý, bude dobre, ak príde cez prestávku ku mne, aby som mu povedal, ako by mohol zachovať pokoj. Až potom môže byť uzdravený na tomto seminári. Ak z vlastných síl sa bude pokúšať niečo urobiť, tak môže sa mu to ešte zhoršiť. Teda pokoj je dôležitý.

RADY A POKYNY PRE VŠETKÝCH

Pre všetkých je veľmi dôležité, aby ste tu boli všetky tieto tri

dni. Je to ako na duchovných cvičeniach, že potrebujeme aspoň

tri dni, aby sme to všetko mohli spolu absolvovať. Preto by som

chcel, aby boli tieto tri dni pre teba naozaj odpočinkom, naozaj

dovolenkou, aby si pocítil, že si sa občerstvil, pretože si prišiel k

Otcovi. Mysli na to: Boh ťa miluje. Je dôležité, aby sme mali niečo

na písanie, teda papier a pero. Potom je ešte dobré mať pri sebe aj

Sväté písmo. Bolo by dobré na domácu úlohu dnes večer si prečítať

Lk 9, hlavne 1.až 11. verš.

Potom by bolo ešte dobré vedieť, kto je po prvýkrát na takomto

seminári? ... Fíha, skoro všetci? Ale nie iba na mojom, ale vôbec

na podobnom? Aj tak skoro všetci? - Ďakujem. 2

Druhá vec. Je tu niekto ateista? ... Iba ja? (Smiech.) Je to tiež niekedy veľmi pekné hovoriť aj ateistom. Niekedy je to ľahšie ako kresťanom. Lebo to všetko dokážu prijať v nejakom zvláštnom pokoji. Máme tu snáď aj nekresťanov, teda ktorí ešte nie sú pokrstení? ... Máme tu aj evanjelických kresťanov? ... Je to dôležité pre mňa vedieť, aby som vedel, ako mám veci vysvetľovať.

BUĎ UVOĽNENÝ A TEŠ SA V BOŽEJ LÁSKE!

Bude pre vás veľmi dôležité byť tu stále uvoľnení. Nebrať všetko vážne, s napätím, ale tak ako dieťa. Nechať sa Bohom niesť. Je dôležité vedieť, že Boh ťa miluje. Pretože Boh ťa miluje jemnou, nežnou láskou. Stále treba cítiť len jedno: Boh ťa miluje. To znamená, že všetko, čo sa v tebe bude diať, bude poznačené blízkosťou Božou. Boh chce tebe slúžiť. Teda on neočakáva teraz od teba, že ty urobíš niečo veľké, ale on chce s tebou urobiť niečo veľké. A keď takto uvoľnene budeš jednoducho pred ním, budeš cítiť, že ťa už uzdravuje.

Milovať Boha znamená veriť, že on ťa miluje. Či veríš, že ťa Boh miluje? Veríš naozaj, že Boh ťa má rád? Veríš mu, že ti všetko odpúšťa, že sa k tebe skláňa ako matka k dieťaťu, že ťa nosí v náručí, že ti stále šepká pekné slová, že ti stále znovu hovorí: "Moje dieťa, ako ťa len milujem."

Viete, svätým sa človek stane vtedy, keď uverí, že Boh ho miluje. Je to celkom ľahké stať sa svätým. Obyčajne vlažný kresťan sa chce stať svätým z vlastných síl. A to nie je možné.

Iba Boh ťa môže premeniť, urobiť svätým. On dal za teba život, on ťa povolal do Cirkvi. On ťa povolal aj do charizmatickej obnovy v Duchu Svätom. On túži za tebou. Túži, aby ti mohol niečo povedať, niečo s tebou urobiť. Či ťa smie oslobodiť od tvojich hriechov, od tvojej pýchy? Od tvojej choroby? Smie?

Mysli na to: Boh Otec ťa miluje! On ťa obklopuje zo všetkých

strán. Volá ťa po mene. Ale aj ľudia ťa milujú. Cirkev osobitne. Totiž

Cirkev - to sme my ľudia. Táto Cirkev, to znamená Telo Kristovo, ťa

miluje. Buď uvoľnený a teš sa v tejto láske. Najväčšou ranou ľudstva

je nedostatok lásky, pretože nedokážeme veriť, že nás Boh miluje,..

Boh a ľudia ťa milujú

Jednoducho vyslov: „Bože ty ma miluješ''. (Ticho.)

BER NAĎALEJ LIEKY!

Pre chorých, najmä psychicky chorých chcem ešte povedať, aby naďalej brali lieky. Nie aby z pýchy povedali: "Veď Boh ma chce uzdraviť.“ Boh ťa môže a chce uzdraviť aj cez lieky. To je tiež dôležité vedieť.

A zostať pokorný pred Bohom.

Druhý deň seminára (29.8.1992)

(z knihy - T. Ivancic - Vnutorne oslobodenie a uzdravenie - vychodisko stastneho zivota - 2.kapitola)