Otília, mala som česť stretnúť sa s pánom Havlom u vtedy ešte pátra Dominika Duku OP, ktorý je dnes kardinálom. Spolu boli vo väzení , viedli veľa dialógov. Pán Havel bol hlboko veriaci, ale nedokázal si vybrať denomináciu , vážil si rovnako všetky kresťanské vyznania. R.1984, keď som ho prvý raz počula na "Slobodnej Európe", mala som také nejaké "prorocké tušenie", že raz bude prezidentom. Stalo sa.....
Lenže on nebol politik....veril v dobro, veril, že keď rozpustí zbrojársky priemysel a pustí na slobodu politických väzňov, prispeje k dobru, k mieru....naivne dôveroval ľuďom .
Mala ho rada aj mamička, veľká odporkyňa rozdelenia Československa. Nedivím sa jej- vyrástla v českých horách a v českých školách, a milovala Slovensko s jeho krásami prírody, piesní a pohostinnými ľuďmi.
Napísala som r.1993 na prezidentskú kanceláriu, že má maminka 80 rokov a chcela by som jej urobiť radosť peknou fotkou.
Onedlho prišla starostlivo zabalená forografia pána Havla s manželkou Oľgou a jeho vlastnoručne napísaným blahoželaním.
Navštívil aj Spišský seminár a bohosloveckú fakultu, kde sme vtedy študovali. Otec biskup i páni profesori ho prijali s láskou.
Dlho ten obraz visel v mamičkinej izbe....žiaľ, keď sme mali vlastný štát a začala so učiť na cirkevnej škole, kolegovia kričali, nech to dám dole,lebo zo školy poletím. A pretože som s mamkou okrem nemčiny hovorila i severomoravským nárečím, našli sa ľudia, ktorí zozbierali petíciu- asi 60 rodičov, že si neprajú, aby som učila ich deti. Škola mala vtedyale vyše 600 žiakov a obaja otcovia biskupi
-ten čo už čaká na nás u pána i žijúci pomocný otec biskup ma obhájili na rodičovskom združení a pred pedagogickým zborom.
Nuž, pán Václav- verím, že ste vo večnosti spoznali dobrého Pána a naučil vás všetko, čo ste tu nestihli pochopiť.