Nechajte ma zostarnúť s láskou a stať sa starým, ako sa to stáva toľkým krásnym veciam. Slonovina a zlato, čipky a hodváb nechcú byť nové, v starých duboch je veľká sila, v starých cestách je mnoho údivu a tepla. Prečo ako týmto veciam nie je aj mne dovolené starnúť s láskou? / K. W. Baker /

  Jeseň života- staroba-  65 rokov, viac či menej... veď  starneme každým dňom. 

 Vrchol života človeka.  Darovaný čas- bojím sa ho,  dožijem sa ho, myslím naň, ďakujem zaň ?

 Premýšľať o nej znamená premýšľať o tajomstve ľudského bytia. Uvažovať o starnutí vždy znamená zaujímať sa o život a porozumieť mu. Je potrebné sa naučiť s pokojom hľadieť na vlastné starnutie. Vedieť prijať tento prirodzený proces života a objaviť jeho hodnotu.

Správne starnúť sa treba učiť, usmerňovať a viesť, žiť ho vedome, pozorne a aktívne. Učiť sa krokom ako sa prijať, zriekať sa, lúčiť sa, vystúpiť ponad seba samého, prehodnotiť svoj život, vstupovať   do svedomia, premieňať či aspoň upravovať vzťahy...

Staroba sa často prirovnáva k jeseni života. Ide o to, aby sme si jej krásu všimli a vychutnali. Stále sa dá objavovať a obdivovať Božiu lásku a Božie dary prežitého života a ďakovať  za ne. Je krásne úprimne sa z nich tešiť, prijímať svoj život pozitívne so všetkým, čo priniesol a stále prináša. Je to cenné svedectvo pre mladých- oplatí sa žiť , žiť podľa viery v Ježiša.

Ubúdanie telesných síl nás ma viesť k tomu, aby sme obrátili svoju pozornosť viac dovnútra. Skutočné bohatstvo človeka je v jeho duši. Je potrebné objaviť v nej bohatstvo svojich skúsenosti, poklad spomienok, cennosť poznania, vidieť životné súvislosti , v celistvosti, prijať s pokorou, vďačnosťou a pokojom všetko, čo nám život priniesol i všetko, čo sme my sami v živote vykonali.  Treba sa zmieriť so svojou minulosťou, s vlastnými obmedzeniami a aktuálnou samotou. Svoju minulosť nemôžeme zmeniť, ale môžeme zmeniť svoj postoj k nej. Dnes sa rozhodujem, ako budem ďalej žiť. Nikto nebude šťastný, ak sa najprv nedokáže zmieriť so svojím životným príbehom.  S pokorou a s vierou treba všetko prijať. „ Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ /Rím 8, 28/

Staroba nás učí, ba dokonca núti zriekať sa, odpútať sa od vecí, od ľudí, od našich predstáv a očakávaní, od svojich zaužívaných spôsobov a nakoniec od seba samých. Zriekať sa mnohých vecí,  aj dobrých / denná sv. omša/,  a je to veľmi bolestivé. Aby sme duchovne rástli, musíme sa ustavične zriekať toho, čo je za nami, čo pominulo. A je to zriekanie najbolestnejšie a najradikálnejšie. V momente smrti aj tak zanecháme všetko a na to treba pripraviť, upustiť od svojich predstáv a túžob. Nevieme ako budeme zomierať a aj naše zomieranie  treba prenechať Bohu. Každá strata bolí a rodí prirodzený smútok. Treba prejsť obdobím  zdravého smútku, lúčenia sa so všetkým, čo sa už pominulo alebo čo ešte len odchádza. No nestačí len pozerať na to, čo som stratil či nedosiahol, ale musím sa naučiť byť vďačný aj za to, čo som prijal a dostal ako dar. Straty máme vyvážiť darmi.

Staroba je často spojená s veľkým krížom choroby a bolesti. „ Ak Boh dovolí, aby sme trpeli pre chorobu, pre samotu, či iné dôvody spojené s pokročilým vekom-  vždy nám dáva aj milosť a silu,   aby sme sa s ešte väčšou láskou pripojili k obete jeho Syna a mali časť na jeho spásonosnom pláne „   / Ján Pavol II, list starším ľuďom, 1. 10. 1999/ Ak nás staroba pribíja na kríž bolesti a  v kríži sa  môžeme ešte viac priblížiť k Bohu.

Starobu často sprevádza aj samota. Ľudia často nevedia, čo s ňou robiť, cítia sa opustení, izolovaní. Prijatie samoty však  vedie k múdrosti. Aby sme ju ale vedeli  v starobe dobre znášať, musíme sa jej učiť od mladi a privykať na ňu. A mnoho ľudí dnes pred ňou uniká. Samota je výzvou vstúpiť do hlbšieho spoločenstva s Bohom a so sebou samým. V starobe sa treba obrátiť do vnútra, vstúpiť do ticha, uvedomiť si pravé hodnoty. Je jednoducho veľkým Božím pozvaním k modlitbe a k stretnutiu s Ním. V samote môžeme nanovo a správne ohodnotiť veci života. V samote staroby môžeme objaviť živú, hrejivú, blízku Božiu prítomnosť . Nie zakukliť sa len do seba, ale zachovať si otvorenosť  ducha.

Ďalším zmyslom staroby je vnímať zvláštnu blízkosť večnosti. Pri pohľade na večnosť všetko pozemské a časné sa mení, veci a udalosti bezprostredného života  tak strácajú svoju naliehavosť a vážnosť.  Na vážnosti a dôležitosti naberá schopnosť otvoriť sa pre večnosť, ktorá je nepominuteľná. Nezatvárať oči ani pred budúcnosťou, možno ťažkou, neistou, plnou slabosti a odkázania na druhých... Smrť nás prirodzene napĺňa zármutkom a strachom. Je teda pochopiteľné, že sa človek, postavený tvárou v tvár k tejto temnej skutočnosti bráni. My kresťania však vidíme vo viere aj obzor vzkriesenia a večného života v Bohu. „ Staroba predstavuje rozhodujúcu etapu ľudského dozrievania a je výrazom Božieho požehnania“  /  J. Pavol II./

Staroba je prirodzenou súčasťou života človeka, aj v tomto období musíme na sebe pracovať, lebo aj Boh stále pracuje na našej spáse.  Patrí do plánu, ktorý má Boh s každým človekom. e etapu ľudského dozrievania a  výrazom Božieho požehnania.

Pomocné kroky do tohto obdobia:

-          Postupné vytrácanie sa z vonkajších aktivít, prenechať priestor na realizáciu mladším

-          Múdre využívanie času- čas je veľkým darom staroby, ak nám to dovoľujú sily môžeme poslúžiť iným

-          Zaangažovanie sa do apoštolátu modlitby a obetovanie svojho utrpenia a ťažkostí spojených   s pokročilým vekom či starobou

-          Vytrvalé a neustále smerovanie k ľudskej a duchovnej zrelosti a dokonalosti

-          Múdre zhrnutie svojho života / prekonanie eventuálnych výčitiek svedomia spojených s hriešnou minulosťou, na ktorú sa  nedá pozerať z perspektívy dnešnej zrelosti /. Učiť  sa Božiemu pohľadu milosrdenstva a pochopenia na náš život.

-          S vierou uvažovať o smrti, o poslednom okamihu ľudského života.

-          Učiť sa vďačnosti za všetko, čo nám Boh v živote dal. Zachovať si pohodu ducha.

-          Naprávať veci, ktoré sa ešte dajú napraviť a zmeniť- vzťah, názor, postoj. Zveriť svoj život Božiemu milosrdenstvu

-          Svedectvo viery, vnášanie pokoja a triezvosti do ťažkých situácií.

-          Delenie sa so životnou múdrosťou a získanou skúsenosťou pomoc mladším v hodnotení historických a kultúrnych udalostí vo svetle vlastnej skúsenosti, rodinných hodnôt a národných tradícií.

Pane, nauč ma starnúť,

ober ma o pýchu, na ktorú ma zvádzajú moje skúsenosti ,

 odním mi pocit nenahraditeľnosti.

 Daj, aby som vedela byť svetu i naďalej užitočná,

aby som  svojím optimizmom a modlitbou prispievala  k radosti a podporovala  tých,

 ktorí  po nás preberajú zodpovednosť.

Daj, nech žijem v pokornom a pokojnom kontakte so svetom, ktorý sa premieňa.

Nech nežialim nad minulosťou a svoje ľudské utrpenie nech prinášam ako dar.

Môj odchod z poľa činností nech je tichý a prirodzený.

/ S použitím „ Bližšie ku Kristovi“- o. M. Lukáčik, CSsR /