Kto to vlastne som?  A som?  Hrčka prisatá k teplej stienke.

 Nado mnou. blízko, veď  to vnímam, čosi klopká: klop- klop.

Ozýva sa to aj vo mne, šklbká to so mnou.

V presnom, pravidelnom rytme. Ja vnímam. Cítim, cítim...

Ale chcem aj vidieť veci vôkol seba, chcem vidieť...

...a počuť, obdivovať a počúvať tú, ktorá ma prijala do svojej krvi.

Nosí ma pod srdcom. Má ma...rada. Má ma.

Budem ju volať mama.

Rastiem v nej a dozrievam. Kedy sa zočíme?

Každým úderom maminho srdca sa vo mne zahniezdi nový zážitok.

Radujem sa, že dorastiem. A narodím sa.

Ako vyzerá svet, na ktorý ma privedie moja mama?

Narodím sa na žičlivú planétu? Medzi dobrých ľudí? A narodím sa?

Ako budem vyzerať? Ako mama? Chcem byť na mamu.

Ako vyzerá mama?

Badám, že mi rastie čosi okrúhle, guľaté. Klíčia zo mňa ruky. A nohy.

Hlavu mám čudne veľkú. Načo mi bude taká veľká hlava?

Pokúšam sa otvoriť  oči, zavše šklbnem nohou, trhnem rukou a zdá sa mi,

že mama zjojkne a pritíska  si ma zvonka.

Možno mi vraví, že ju bolím.

Zaháňam sa kolenom, pätou, lakťom- to mame pripomínam, že som v nej,

že som a rastiem.

Dokedy budem v tejto tme? Je na svete aj svetlo? A strieda sa s tmou?

Keď je mama smutná, pociťujem  horkosť, keď sa smeje, je mi sladko. Prečo...?

Zavše sa mi pri srdci čosi prudko napne.

Rozdúva mi to hruď: štik- štik, štikútam.

Ohlášam sa, ale mama mi neodpovedá. Pociťujem iba jej ruky. Blízko mňa.

Mama si ma chráni. Naozaj...?

Som zvedavé. Chcem vedieť, ako mi bude.

...S mamou.

Chcelo som počuť tvoj nežný hlas,  mama...

Chcelo som ťa vidieť...

Počuješ môj výkrik, z diaľky volanie?!

Cítiš môj strach i sĺz stekanie?!

Počuje ma niekto?!!!