Nuž niečo o sv. Alžbete, kedže mesto, v ktorom bývam je známe katedrálou Dómom sv. Alžbety. Bola to panovníčka, manželka, matka, ktorá pre Krista a službu chorým a chudobným nakoniec opustila všetko. Tak stručne o nej.

Patrónka žobrákov, vdov a sirôt, chorých, prenasledovaných, núdznych, pekárov, čipkárov; charitatívnych organizácií

Sv. Alžbeta Uhorská sa narodila v roku 1207 buď v Bratislave alebo v Sárospataku (vých. Maďarsko). Bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov a jeho manželky Gertrúdy. Už ako štvorročnú ju sľúbil jej otec za manželku Ľudovítovi, synovi Hermana, durínskeho grófa. Kvôli tomu ju chceli od mala učiť nemeckým obyčajom a zvykom. Poslali ju na hrad Wartburg a Eisenach. Násilná smrť jej matky ju ako mladú princeznú ovplyvnila k vrúcnejšiemu vzťahu k Bohu a viere. Bola veľmi skromná, vedela sa zriekať svetských veci, podľa svojich možností podporovala chudobných. Keď gróf Herman zomrel, jeho syn Ľudovít nebol ešte plnoletý, a tak namiesto neho vládla jeho matka Žofia, ktorá nepriala Alžbete. Nepáčilo sa jej, že sa nespráva presne podľa starých šľachtických zvykov, tŕňom v oku jej boli Alžbetina pomoc chudobným a sebazapieravý, skromný život. Len jej snúbenec Ľudovít sa jej zastával, veľmi sa mu páčili jej čnosti a povaha. Napriek odhováraniu si ju v roku 1221 vzal za ženu, hoci mala ešte len štrnásť rokov. Navzájom sa podporovali v čnostiach a skutkoch lásky. Alžbeta často v noci vstávala k modlitbe, rozjímala nad tajomstvami viery. Neprestala ani podporovať chudobných. Spolu mali tri deti: Hermana, Žofiu a Gertrúdu. Všetky tri boli veľmi dobre vychované, prví dvaja vzormi kresťanských panovníkov a Gertrúda sa stala opátkou altenburského kláštora, zomrela v chýre svätosti.

V rokoch 1224-1225 nastalo pre neúrodu obdobie veľkého hladu a biedy. Alžbeta pomáhala, ako vedela. Rozdávala zo zásob svojho hradu, ba pre chorých postavila nemocnicu. Vlastnými rukami slúžila chorým, ošetrovala. V roku 1227 jej muž Ľudovít zomrel na mor, práve keď bol na križiackej výprave. Alžbeta mala iba dvadsať rokov. Keď jej doniesli správu o mužovej smrti, cítila sa, akoby sa stratilo všetko, kvôli čomu žila. Nevlastný brat jej muža, Henrich Raspe, násilím uchvátil vládu nad durínskym kniežatstvom, Alžbetu aj s deťmi vyhnal a prísne zakázal komukoľvek v kniežatstve jej pomôcť. Nikto sa nenašiel, kto by sa odvážil prestúpiť príkaz tyranského vládcu. Až natrafili na jedného hostinského, ktorý kvôli nim dal vypratať maštaľ a tam im dovolil sa uchýliť. Istý františkánsky kňaz jej potom našiel príbytok v pastierni na samote. Po čase sa o tom dozvedela Matilda, sestra zomrelej Alžbetinej matky Gertrúdy, ktorá bola predstavenou kláštora v Kitzingene. Dala ju vyhľadať a priviesť k sebe do kláštora. Sám biskup Egbert potom začal vyjednávať s neľudským tyranom, ktorý vyhnal Alžbetu z domova. Po nejakom čase priviezli do Bambergu mŕtvolu Alžbetinho muža Ľudovíta. Henrichovi sa vtedy pohlo srdce, oľutoval všetko, čo napáchal proti Alžbete a opustil palác aj hrad Wartburg. Vládu odovzdal Alžbete. Tá však zverila výchovu svojich detí do rúk skúsených ľudí – syna dala do výchovy mužom, ktorým zároveň zverila vedenie krajiny, dcéru dala na výchovu na kreuzburský hrad a Gertrúdu do premonštrátskeho kláštora. Sama odišla z hradu, v meste Marburg nad Lahnom v roku 1229 založila nemocnicu sv. Františka z Assisi. Pri nemocnici si dala zariadiť chudobný byt podľa františkánskej špirituality a tam žila v chudobe a službe chorým. Keď sa o tom dozvedel jej otec Ondrej II., dal po ňu poslať, ona však odmietla so slovami, že žije dobrovoľne v chudobe, nič jej nechýba a je šťastná. V roku 1231 vážne ochorela a o štrnásť dní, 17. novembra zomrela. Na jej hrobe sa stalo mnoho zázrakov. Za svätú bola vyhlásená už štyri roky po smrti pápežom Gregorom IX.